Ako čokoláda: Stačí aj jeden tanečný tréning...

Ako čokoláda: Stačí aj jeden tanečný tréning...

Mladučká Monika Túbelová (19) tancuje už od svojich štyroch rokov. Sen byť súčasťou  profesionálneho folklórneho súboru si však splnila len nedávno. Dobrú náladu si tak dobíja na tréningoch Folklórneho súboru Skaličan. Sama hovorí: „… ako to býva aj s čokoládou. Okúsila som kúsok, no chcem ešte viac.“

Z hľadiska...
Monike hrali ľudové rytmy do tanca už odmalička vďaka rodičom v dychovej kapele. Ona sama začala s hudbou na Základnej umeleckej škole v Holíči. A hoci Monča absolvovala Hotelovú akadémiu, ZUŠ-ke zostala verná dodnes. Vyskúšala hru na klavíri, aj na husliach a opäť na klavíri. Ale až vzťah k folklóru a tradíciám vytvoril sen a ten si splnila v sedemnástich rokoch.
„Vtedy som si myslela, že je nesplniteľný, no vedela som, že sa budem snažiť, aby sa stal skutočnosťou.“

A aj sa stal. Pred dvoma rokmi Monika s úžasom sledovala Medzinárodný folklórny festival Myjava ako bežná návštevníčka. O rok neskôr už ako pyšná krojovaná folkloristka. Práve tam, ako hovorí, vo všetkom tom opojení oznámila rodine, že bude členkou FS Skaličan. Jej odvážnemu rozhodnutiu nakoniec dopomohla učiteľka hry na husliach, ktorej Monika plán prezradila. V pondelok zavolala manažérke súboru a v stredu už Monika cupitala na nácvik. „Pani učiteľka mi to všetko vybavila. Zrazu som mala svoju agentku,“ spomína s úsmevom.

Obavy z prijatia, či z toho, ako jej to s tancom v súbore pôjde, rýchlo rozvírili samotní jeho členovia. Ich priateľský a chápavý prístup Monike dodal motiváciu. „Mala som pocit, že by to mohlo ísť správnym smerom. Ak sa mi darilo, pochválili ma, a to ma povzbudzovalo robiť ďalšie kroky. Predstavy boli viac realistické než optimistické. Nechcela som sa sklamať, a tak som si vravela: ,Možno ti to nepôjde. Budeš ako také drevo. Bude ti dlho trvať, než sa to naučíš.' V realite to však nebolo také zlé.“
   
Na pódium

V roku 2018 prišla Monika opäť na myjavský folklórny festival. Tentoraz nesedela na lavičke pred pódiom. Stála na ňom a spolu s ostatnými „Skaličanmi“ tancovala svoje prvé veľké vystúpenie. „Stále som si kontrolovala kroj, či je v poriadku, či nemám niečo rozviazané, povolené a podobne. Publikum som pozorovala zo zákulisia. Z toho množstva divákov som cítila energiu. A predovšetkým od svojej rodiny, ktorá bola v hľadisku na mňa hrdá. Najmä rodičia, ktorí ma vo všetkom podporujú a som im za to veľmi vďačná.“

Hoci má Monika len devätnásť, hodnoty vidí aj v tradíciách. Myslí si, že ak si zachováme folklór, vždy budeme ako národ jedinečný. Ona sama nachádza vo folklórnom tanci radosť a eufóriu. Stačí ísť na tréning a aj horší deň je zrazu krajší. „Vraciam sa úplne vymenená, pretože robím to, čo ma baví.“

A láska je v tom tiež
Monča sa však ako obyčajná mladá baba neteší len z driny na tréningoch. Radosť jej robí predovšetkým láska od toho, ktorý by vraj pre ňu urobil všetko, čo jej na očiach vidí. Monikina spriaznená duša Natanael je rovnako folklorista, člen folklórneho súboru Bročané. „Deň pre mňa ani nie je dobre stráveným dňom, ak nie som so svojím priateľom. Veľmi ho ľúbim,“ tieto Monikine slová hovoria za všetko. S Natanaelom romantické prechádzky a s Tobiasom ku Kostolu sv. Margity Antiochijskej. Niežeby Monika mala dvoch frajerov, Tobias je jej psí spoločník a obaja sa rady „venčia“ za jej rodnou obcou Kopčany.

Keďže jednou z Monikiných vášní je cestovanie, rada zamieri aj na turistické chodníčky. Najmä na Slovensku, ale aj k susedom do Česka či Rakúska. „Veľmi rada spoznávam nové krajiny, ich kultúru, zvyky. Precestovala som už veľa miest a štátov. Zatiaľ nesplneným snom je Škótsko. Táto krajina mi učarovala.“

Trochu iný žáner ako cestopisy by ste však našli v Monikinej knižnici. Prečítané má azda všetky knihy od jej obľúbeného Jozefa Kariku. „Páči sa mi, že sa príbehy odohrávajú na Slovensku. Zo zahraničných autorov obľubujem Jøa Nesboa. No neodmietnem žiadnu z kníh. Rada trávim čas čítaním.“           

Monika má však ešte jedno zaujímavé hoby. Ako správna milovníčka tradícií sa ich snaží zachovať aj vlastnými rukami, a tak keď má čas, odreaguje sa pri vyšívaní. „Bavlnky na vyšívanie mám po svojej prastarej mame. Takže je to pre mňa dedičstvo v pravom zmysle slova,“ hovorí s úsmevom a dodáva, že ju inšpiruje história. Zaujíma sa o všetko, čo sa v minulosti stalo a čo ovplyvnilo náš súčasný svet. Čo ovplyvní jej budúci život, to Monika netuší, ale už teraz vie, že túži mať predovšetkým zdravú a šťastnú rodinu. „Ak ju máte, máte všetko. A ja presne takú mám.“   

Monike sa jej príbeh spája s Medzinárodným folklórnym festivalom Myjava. Spýtali sme sa na záver, aké by mu dala prívlastky. Pohotovo odpovedala – rodinný, priateľský a zábavný. Všetci sa tu podľa nej môžu cítiť ako jedna rodina. Všetci sú usmiati a zábava je tu od jednej vstupnej brány po druhú.

KROJOVANÁ PIKOŠKA
z Myjavy:


Myjavská kasanica...  

„... biela sukňa, v prednej časti nebola zošitá a pôvodne bývala dlhšia. Krajčírka na ňu minula tri a pol až päť metrov domáceho plátna a v rozpätí asi jedného centimetra naberala dva milimetre nite a vytvárala riasy.“

Zdroj: Odetí do krásy, Jana Kucbeľová, Peter Brenkus, Ikar 2018
Autor: Eva Vašková
Foto: Archív MONIKY TÚBELOVEJ

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa