Preto sa stáva, že porovnávame zidealizované spomienky na prvú lásku s tým, čo prežívame v súčasnosti. Môžeme sa tým však len opakovane vystavovať sklamaniu. Tieto spomienky, hoci sú akokoľvek príjemné, nám môžu neskôr skomplikovať prežívanie aktuálneho vzťahu.

Zidealizovanie je riskantné
Vytvoriť si vo svojej predstave zidealizovanú podobu „princa“ a s ňou potom pristupovať ku všetkým ďalším vzťahom je vysoko riskantné a zaručene sa nám to vypomstí. Ak nám v priebehu rokov nevychádzajú vzťahy, často sa prichytíme pri myšlienke, že najkrajšia bola predsa prvá láska, s ktorou sme sa nemali nikdy rozísť. Bodaj by nie, keď jej podstatou bola zmes hormónov a neurotransmiterov, ktoré nás pobláznili vo fáze zamilovanosti.

ss
Zdroj: Shutterstock

Vytriezvenie bolí ešte viac
K vytriezveniu často dochádza vtedy, ak po rokoch stretneme prvú lásku, o ktorej sme celé roky presvedčení, že by s ňou všetko fungovalo ideálne. Lenže, často nasleduje šok. Po prvé, svoju prvú lásku sotva spoznáte, pretože sa brutálne zmenila, po druhé, zostanete v pomykove, lebo okrem nejasných spomienok nebudete mať žiadnu spoločnú tému na rozhovor a po tretie zistíte, že iskra je navždy preč a z vášho „princa“ je nudný chlapík so začínajúcou plešinou, pivným bruchom a vyjadrovaním bez názoru.  

Prvá láska – premietacie plátno našich snov

To, že vám to s prvou láskou kedysi fungovalo je skreslené tým, že ste mali možno šestnásť či sedemnásť, bolo to pre vás niečo nové, čo vyvolalo vlnu cunami vo vašom tele, i prežívaním. Ľudia si do bývalých vzťahov premietajú svoje sny, ktoré im s aktuálnymi partnermi nevychádzajú. Navyše, v teenegerskom veku človek vníma svet inak, bezstarostnejšie, neuvažuje o povinnostiach a zodpovednosti. Tiež prvé nesmelé erotické zážitky vníma oveľa intenzívnejšie než po desiatich rokoch manželstva.