Či skôr ironické! Klamal mi v esemeske, aká je teda pravdepodobnosť, že mi neklamal po celý čas? Boli jeho city vôbec úprimné? Bola som len náhradníčka? Kladiem si takéto otázky a môžem na ne donekonečna hľadať odpovede a ani tak sa nedozviem to, na čom mi záleží najväčšmi – PRAVDU.

HNEĎ MI PADOL DO OKA Oficiálne sme boli spolu od našej (a mojej) prvej pusy niečo vyše mesiaca. Dostala som ju na Brezine. Zakrútila sa mi hlava, preletela mnou príjemná triaška, v tej chvíli som verila, že to bude láska na celý život. Moja prvá – moja celoživotná. Teraz by som sa najradšej sama sebe vysmiala za tú naivnosť a myslím, že aj zvyšok sveta by reagoval podobne. S Maťom sme sa zoznámili cez internet, niekedy pred minuloročným letom. Napísal mi správu v zmysle: „Ty máš vážne 18?“ Neviem prečo, ale výnimočne som na Pokeci niekomu po dlhšom čase odpísala a naša konverzácia pokračovala. Písali sme si aj počas leta a plánovali ísť spolu von. Stále k tomu nejako nedochádzalo, až sme sa napokon náhodne stretli na plavárni v Bánovciach. Tam sme mali možnosť prvýkrát sa porozprávať aj naživo. Nebudem klamať, Maťo mi hneď padol do oka. Ešte v ten istý deň som dostala správu na Pokeci: „V skutočnosti si krajšia než na fotke.“ Potešilo ma to. Čo potešilo, bola som celá bez seba. No na druhý deň mi nálada sklesla: „Keby som nemal k inej slečne o trošičku bližšie, mal by som aj k Tebe.“ Alebo niečo v tom zmysle. Dostalo ma to. Nebudem tajiť – slzy mi padali na klávesnicu.

Hoci sa mi veľmi páčilo, že Maťo nemá iba v rukách, ale aj v hlave, „predýchala“ som to a povzniesla sa nad tou informáciou. Takých ešte bude! Počas leta mi Maťo písal o dievčati, ktoré sa mu páči, (ku ktorému má tak blízko), ale ona ho vraj odmieta, zaobchádza s ním, akoby ho mala na gumičke. Radila som mu, nech dostane rozum a vykašle sa na babu, ktorá si z neho robí fackovacieho panáka. Čo si budeme nahovárať, v podstate som mu bola bútľavou vŕbou, ktorej sa chodil vyžalovať. S tým, že k sebe nebudeme patriť, som sa postupne zmierila. Bolo leto a ja som chcela byť šťastná.

DAL MI PUSU… Keď sa začal školský rok, zohnala som si sedemdňovú brigádu hostesky. Hoci som introvert, bola som stále v styku s ľuďmi, snažila som sa byť otvorenejšia a komunikatívnejšia. Keď som išla z práce, niekedy uprostred týždňa, v mobile som si našla SMS a zmeškaný hovor. Bol to ON. Udržiavali sme kontakt cez internet, ale zrazu sa ozval aj na mobil – nevídané! Boli to správy typu, že sa mu o mne sníval pekný sen a že by sa chcel stretnúť. Zareagovala som kladne, ale stretnúť som sa chcela až cez víkend po ukončení brigády. Lenže po brigáde to môj imunitný systém nezvládol, ochorela som a schôdzku sme preložili o ďalší týždeň. Išli sme sa prejsť na lúku, bol už večer, tma a dosť chladno, nakoniec sme ostali v aute a rozprávali sa. Na druhý deň sme vyrazili do susedného mesta. Medzitým padli aj dôvernejšie správy zo súkromného života. Stihol mi ešte napísať, že v sne som si mu sadla na kolená a dala mu pusu... Hotový romantik. A ja hlupaňa, už ovplyvnená citmi, som znova získavala nádej. Keď ma pred domom vysadil, nervózne som zo seba dostala, že by som mu tú pusu dala, len neviem ako, lebo ešte nikdy som nikomu žiadnu nedala. NO TRAPAS! Z auta som sa vytackala celá červená od hanby. Týždeň nato mi tú prvú pusu dal Maťo... a boli sme svoji. Tak to povedal.

A podobné rečičky, že ma ľúbi, miluje. Len mi trochu uniklo, ako je to s dievčaťom, po ktorom v lete tak veľmi túžil. Pre mňa to v tej chvíli aj tak nebolo podstatné. Chodili sme s Maťom na prechádzky, turistiku, na miesta, ktoré som mala najradšej a spájali sa s mojím detstvom. Neverila som, že môžem byť šťastnejšia. Každý víkend sme sa snažili byť spolu.

UŽ MÁM PRIATEĽA… Vždy keď išiel do práce, čo bolo veľmi skoro, niekedy okolo piatej či šiestej hodine ráno, mi napísal správu. Na jednej strane by sa to mohlo zdať aj otravné, no zároveň to bolo pozorné a potešilo ma to. Rozoberali sme veľa vecí – školu, vzťahy, posilňovanie... Kde sa však stala chyba? Nie som najlepšia verzia samej seba – pre školu trocha občas niekoho obmedzujem, ale na Maťa som sa snažila nájsť si čas, popritom som odmietala niektorých ľudí, ktorých moja reakcia a odmietnutie dosť zamrzeli. Boli to väčšinou kamaráti, (aspoň pre mňa), ktorí si od toho sľubovali viac, ale úprimne som im napísala alebo povedala, že už mám priateľa a že voľný čas sa snažím tráviť iba s ním.

Bolo mi tak krásne. Asi päť dní pred rozchodom som si začala všímať rozdiely, ktoré v našom vzťahu nastali. Žiadna správa, vyhýbal sa mi. Hovory utíchli. V sobotu sme išli von, ale ako rýchlo po mňa prišiel, tak rýchlo aj odišiel. Hmm... čo sa stalo? Inokedy by bol so mnou vonku aj do jedenástej v noci. Ako to, že namiesto toho už sedím doma? Novembrové počasie je už dosť chladné a bola som týždeň po chorobe, to by som chápala, ale ten obmedzený kontakt? Tušila som, že niečo nie je v poriadku. Ostala som napätá, nechutilo mi jesť, nevedela som, čo mám čakať, čo sa deje. A prišlo to... Rozchod. Spočiatku som si myslela, že je v tom to dievča, ktoré tak veľmi chcel, že sa k nemu zas vrátilo. Nič logickejšie mi nenapadá. Čo by bol taký veľký a neriešiteľný problém, keby sa to skončilo takto? Kam sa podelo: Buďme k sebe úprimní, problémy budeme riešiť spoločne?

KDE SA VZAL TEN CHLAD? Viem, že ak by v tom bola iná žena, Maťo by to nepriznal. Málokto povie pravdu, ktorá má inému človeku ublížiť. Vyšiel by z toho ako sukničkár, ktorý to ťahá s dvomi babami. Maťove city ku mne až podozrivo rýchlo vychladli. To, že to nie je ono a podobné veci, sú dosť slabý argument, aby ma poslal k vode, ale pravdu sa od neho už nedozviem. Nemal ani odvahu povedať mi to do očí (čo chápem, keďže som veľmi citlivý, niekedy až precitlivený typ a prišlo by mu ma ľúto), ale čo ma bolí viac ako rozchod a dni plné očakávania a napätia, je to, že mi klamal. Klamal v správach a pravdepodobne aj do očí... Klamal mi aj v rečiach, že ma ľúbi a miluje? Neviem. V mojich očiach však klesol veľmi hlboko. Nechcem si namýšľať, čo by bolo keby, ale ak by sa Maťo ku mne vrátil, bola by som taká zaslepená, naivná a hlúpa, že by som ho asi znova privítala s otvorenou náručou, pretože ja sa môžem spáliť aj stokrát a stále je to málo.

Prepáč, že ti o našom rozchode neviem POVEDAŤ OSOBNE

Výber pre vás