Pani Terézii robí radosť dvadsaťpäť vnúčat a&nbsp;onedlho už viac ako tridsať pravnúčat. Starká totiž vraví, že o pár dní sa opäť rozrastie počet konárikov na rodostrome ich rodiny. Trojica ďalších nezbedníkov je už na ceste...

Cestou-necestou „Bola som dieťa lásky, lebo moja mama bola slobodná matka. Ľudia sa na ňu pozerali všelijako,“ prezrádza pani Terézia. Mala aj brata staršieho o 4,5 roka, ktorého vychovávala stará mama. Keď sa Terka mala narodiť, rodina jej mamu vyhnala z domu. Odcestovala do Košíc a tam aj porodila: „Mama ma dala detského domova. Bola som tam dva roky, kým sa o tom nedozvedela stará mama. Zobrala si ma k sebe do Svitu.“ Po čase sa však Teréziina mama vydala a&nbsp;spomenula si na dcéru. Zobrala si ju k sebe, ale po čase ju opäť vrátila babke. „Išlo to stále dookola. Raz som bola tu, raz tam...,“ prezrádza Terka a&nbsp;vraví, že pri starej mame sa mala nádherne.

S&nbsp;ružovými okuliarmi „Počas vojny som bývala vo Svite. Za ten čas nás dva razy evakuovali. Boli to ťažké a krušné časy. Dodnes sa snažím na niektoré príhody zabudnúť. Poznáte to. Na zlé sa zabudne, na dobré sa spomína,“ hovorí s úsmevom starká Terka. Po vojne v&nbsp;roku 1945 odišla opäť za mamou do Košíc. Tam sa vyučila za krajčírku, a&nbsp;keď mala osemnásť rokov, zaľúbila sa a&nbsp;po čase sa aj vydala.

„Bola to skôr z núdze cnosť,“ priznáva pani Terézia. „Bola som pochabá a neskúsená ako každý mladý človek. Mala som na očiach ružové okuliare, ale aj tak bolo dobre,“ prezrádza. Terka porodila desať detí, žiaľ, niektoré prežila: „Posledné štyri roky boli ťažké,“ hovorí s&nbsp;ťažobou v&nbsp;hlase. „Ale život je taký. Dvoch synov som stratila nedávno a&nbsp;tretieho už pred dvadsiatimi rokmi. Mal autonehodu.“

Malí pomocníci Vychovávať desať detí však bolo najmä v povojnových rokoch poriadne ťažké: „Nemali sme také technické vymoženosti ako dnes. Žiadna automatická pračka ani sušička, žiadne kuchynské spotrebiče. Ale zvládla som to,“ hovorí s úsmevom. Staršie deti jej pomáhali: „Keď sa mi narodili dvojčatá, mala som už trojročnú dcéru a jedeapolročného syna. Manžel bol v práci a ja som musela odbehnúť do obchodu. Využila som chvíľu, keď deti spali. Keď som prišla domov, zbadala som pri postieľke plienku.“ Nešlo jej do hlavy, prečo sa tam plienka povaľuje, až kým sa jej Anička nepriznala. Vraj Paľko bol pocikaný, tak ho obriadila. Časom sa z Aničky stala mamina veľká pomocníčka.

Sama na všetko Keď mali dvojčatá štyri mesiace, Terézia sa opäť zamestnala. Ráno na šiestu odniesla deti do jaslí a škôlky, aby stihla ísť do práce, nakúpiť, navariť... „S&nbsp;deťmi mi nikto nepomáhal. Mama bývala pri Košiciach, ja som žila vo Svite, stará mama už bola pristará a&nbsp;manžel mal vlastné problémy...“ V&nbsp;tom čase vraj nebolo zvykom, aby muž pomáhal s&nbsp;domácimi prácami alebo vyberal deti zo škôlky. „Všetko bolo na mojich pleciach, ale&nbsp;zvládala som to aj bez pomoci.“

Kašový útok Starká Terka je stále obklopená detským džavotom: „Aj dnes ráno došli dve pravnučky. V&nbsp;rúčkach hrebene a&nbsp;gumičky. A&nbsp;že: starká, učeš nás!“ Presne toto sú podľa Terky jej drobné denné radosti. Keď jej raz dcéra uvarila kukuričnú kašu, príliš si na nej nepochutila: „Priniesla mi ju do izby, ale vtom dobehli pravnučky. Pozerám sa na ne a&nbsp;s&nbsp;úsmevom im vravím, že takú dobrotu im zjesť nedám,“ smeje sa starká. Dievčence skrivili ústočká, už-už by sa rozplakali. Nepochopili jej žart. „Samozrejme, že som im svoju kašu dala. V okamihu bol tanier prázdny a&nbsp;dievčatá šťastné, ako keby jedli najlepšie jedlo na svete,“ opisuje ďalšiu zo svojich denných radostí starká Terka.

Memoáre Pani Terka aj napriek všetkému o svojich zážitkoch príliš rozprávať nechce: „Je ich mnoho, vystačili by na celú knihu. Ale načo? Každý z nás žije svoj román. Bez trápenia nie je nikto.“ Podľa Terky totiž dokonalé šťastie neexistuje. Starká Terka priznáva, že by mohla písať memoáre. O&nbsp;živote, o&nbsp;ľuďoch... „Mojou nevýhodou je, že mám dobrú pamäť. Ale už&nbsp;neviem písať na stroji, aj mobil mám taký starecký.“ A&nbsp;vzápätí dodáva: „Ale možno sa ešte pustím do nejakej tej ,somariny´...“

Starká s chuťou žiť: Mám rada všetko dobré a veselé

Výber pre vás

Starká s chuťou žiť: Mám rada všetko dobré a veselé

Súvisiace články

"Ja otcom nikdy nebudem!" Najhoršia veta, ktorú tehotná Maja počuť nechcela

Nestratil vôľu žiť: Paraglajdista Tomáš na lietanie nezanevrel ani po nehode

Idylka na bavorskom vidieku: Do Nemecka odišla Slovenka Lenka za láskou

Výber pre vás