Hľadá stratených súrodencov: Verím, že sa stretneme

Hľadá stratených súrodencov: Verím, že sa stretneme

Život píše rôzne príbehy. Zuzana J. (34) zo stredného Slovenska vyrastala ako jedináčik v slušnej rodine. Ani len netušila, že sa narodila iným rodičom.

Byť jedináčikom vraj má aj svoje výhody. Zuzana, ktorá má dnes dvoch synov a už žije šestnásť rokov v šťastnom manželstve, o tom vie svoje. „Nikdy som sa nemusela deliť o cukríky,“ hovorí s úsmevom. „Ale hranie nebolo veľmi zábavné, lebo som nemala súrodenca. Bola som šťastná a milovaná, ale sama.“

Si adoptovaná!
Roky plynuli. Zuzane neprekážalo byť sama, aj keď občas jej vŕtalo v hlave, prečo to tak je. Párkrát sa na to spýtala rodičov, ale ich odpoveď bola vždy rovnaká: „Lebo máme teba a stačí nám to.“ Zuzanu však zarážali občasné prekvapivé pohľady a poznámky dospelých z jej okolia. Nebrala ich však vážne a časom na ne zabudla. Až kým neprišiel zlom. Keď bola siedmačka, od spolužiakov sa dozvedela, že je adoptovaná.  

Šuškandy
„Pošuškávali si to medzi sebou,“ spomína Zuzka. „Odkiaľ to vedeli, netuším. V tom čase to však bolo dosť nezvyčajné. Cítila som sa čudne, ako nejaký ,nezvyčajný úkaz´.“
Ihneď po príchode domov vyhŕkla novinku rodičom. Boli ticho, povedali len, že jej to neskôr vysvetlia. Nasledujúce ráno si našla na školskej taške lístok s odkazom: „Porozprávame sa, keď prídeš poobede zo školy.“

Po vyučovaní sa ponáhľala domov. Hlava plná otázok a očakávaní. V kuchyni sedela ako na tŕňoch a počúvala: „Si adoptovaná. Ako šesťmesačnú sme si ťa osvojili, lebo sme nemohli mať vlastné deti,“ vyrukovali s pravdou jej adoptívni rodičia.

Roky čakania

Vysvetlili jej, že trvalo dlhé roky, kým im schválili adopciu. Prešli cez rôzne sedenia, testy, pohovory, papierovačky, úrady aj lekárov. A priznali jej krutú pravdu. „Tvoja mama sa ťa po pôrode vzdala. Nedokázala sa o teba starať, lebo máš veľa súrodencov. Nepovedali sme ti to, lebo sme nevedeli nájsť vhodné slová a vhodný čas, kedy ti to máme oznámiť.“

Povedali, že sa báli zavrhnutia. Báli sa, že Zuzka od nich odíde, že sa bude hnevať, že ich možno znenávidí... A bolo to vonku. Zuzana sa však správu, ktorá jej zmenila život, dozvedela v tom najnevhodnejšom čase. V puberte. Mala v sebe zmätok, ale bola rada, že to vie. Ďalej to neriešila, aj keď ju to škrelo.

Mladá mama
V šestnástich rokoch stretla Zuzana muža svojho života. V sedemnástich už bola mamou. „Vedela som, že je to správne. Cítila som to tak. Tak sme sa po dovŕšení dospelosti zosobášili a v ten deň sme aj pokrstili syna.“ Obrad prebehol v dedinskom kostolíku. Zuzana bola prešťastná a jej rodičia, hoci boli zo situácie sklamaní, lebo nečakali, že si bude taká mladá zakladať rodinu, to prijali a podporovali ju.

Presne o rok a mesiac sa jej narodil druhý syn. Všetko bolo opäť v poriadku. Ale červík zvedavosti v Zuzane hlodal, až kým ako dvadsaťdvaročná nezačala zisťovať, kto je jej pokrvná rodina. Od tety sa dozvedela prvú informáciu o tom, že má dve sestry. Ale kde bol vrchol ľadovca?

Nájdem ťa?
Prvý list im písala roztrasenou rukou a s veľkými obavami. V skratke opísala svoj život a s nádejou, že sa jej ozvú, dopísala telefónne číslo. V jedno nedeľné poobedie Zuzane zazvonil mobil. Neznáme číslo. Volali sestry. „Keď som ich počula, takmer sa mi zastavilo srdce. Obe boli šťastné, a tak ako ja, boli zvedavé. Vedeli o mne, no nevedeli, ako a kde ma majú hľadať.“

Prvé stretnutie všetkých troch sestier bolo síce ostýchavé, ale dojemné a plné objatí. Zuzana zistila, že obe sestry už majú rodiny a každá má dve deti. A najväčšou zhodou boli ich mená. A Zuzka sa od nich dozvedela, že má ešte troch bratov...

Jeden brat v base
Sestry jej informácie o ich rodine dávkovali postupne. Prezradili, že ich biologická mama už nežije. S otcom vraj mala zlý vzťah a zo žiarlivosti ju zabil. Mohla mať Zuzana po tejto správe chuť stretnúť ho? Roky išli, jeden za druhým. So sestrami bola v kontakte. Telefonovali si, občas sa navštívili. Hľadali bratov a mali šťastie – jedného z nich našli.
Zistili, že Peter si toho v živote preskákal veľa. Zuzka sa s ním stretla len raz, v liečebni.

Predtým sedel v base. „Bol takzvaným bielym koňom, a tak si musel odpykať zopár rokov za niečo, čo nespáchal,“ prezrádza Zuzka, ktorá si s bratom aspoň písala listy a plánovala stretnutie, len čo opustí bránu väznice. Osud im neprial, krátko po prepustení zomrel Peter na následky úrazu hlavy. „Jeho listy mám dodnes odložené. Aj jednu fotografiu z liečebne. On ma však už vtedy nevnímal. Bol pod vplyvom liekov.“

Kruh sa uzatvára…
Celé roky sa snažila Zuzana nájsť niekoho z biologickej rodiny, neuvedomovala si, že mohla byť bližšie, než predpokladala. Zistila, že po jej adopcii sa v rovnakej situácii ocitol aj najmladší brat. Paradoxne si ho vraj chcel osvojiť brat Zuzaninho adoptívneho otca. Žiaľ, nepodarilo sa mu to.

Kruh hľadania sa takmer uzavrel v auguste 2018, keď ich vyhľadala adoptívna mama najmladšieho z bratov. „Píšem si s ňou a plánujem stretnutie. Ale o bratovi mi veľa nepovedala - len to, že je rozvedený. Kontakt naňho nemám. On uzatvára náš súrodenecký kruh. Pátram však ďalej a verím, že sa stretneme,“ končí svoje rozprávanie Zuzka.

Autor: Marcela Martinková
Foto: Shutterstock

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa