Kde sa strávili tohtoročné leto?
Už tretie leto po sebe som sa s priateľom túlala na mopede po ostrove Thassos, kam chodíme na súkromie do vily úžasnej pani Helenky. Strávili sme tam skoro celé leto ako v detstve u babky.

Neobávali ste sa, že niekde chytíte ten nebezpečný vírus?
Nie. Ja sa toho nebojím. A tam už vôbec nie. Zdravšie prostredie a životný štýl si ani neviem predstaviť. More, slnko, zdravé jedlo, radosť, samé vitamíny. Myslím, že by sme viac mali dbať na imunitu a dobrú náladu, ako sa strachovať a zatvárať. Môj postoj k životu je: „Čo má byť, to bude.“ Ochorela by som, keby som nikam necestovala.

Lucia Siposová
Zdroj: Archív

Z čoho teda mávate strach? Alebo sa vám táto nepríjemná emócia vyhýba?
Bojím sa ľudskej hlúposti, zloby - a sršňov. Napríklad nepotrebujem robiť žiadne adrenalínové športy, zdá sa mi nezmyselné sa tomuto druhu strachu vôbec vystavovať. Samozrejme, človek má občas strach aj o blízkych, ale sústreďujem sa skôr na pozitívne veci a myslenie.

Zrejme vám v žilách koluje aj kočovnícka krv. Bol by pre vás najväčší trest pripútať sa k jednému miestu?
Asi áno. A zvlášť, keby ma tam niekto držal násilím, keby to nebolo dobrovoľné.

Pamiatky vás vraj veľmi nezaujímajú. Prečo? Veď vypovedajú o histórii, kultúre a ľuďoch tých čias…
Zaujíma ma všetko, ale v prvom rade ľudia. Ako vnímajú svet okolo seba, ich tradície, zvyky, kuchyňa, názory, humor, štýl, ich história aj prítomnosť. Len tak chodiť a pozerať pamiatky s turistickým sprievodcom, to ma až tak neinšpiruje.

Lucia Siposová
Zdroj: Archív

Čo najsenzačnejšie zo sveta skrýva vaša pamäť?
Ťažko na to odpovedať stručne. Vždy ma dojíma, keď stretnem človeka so srdcom na dlani. Tie zázračné chvíle, keď si ľudia úplne iných kultúr nájdu k sebe cestu. To je pre mňa inšpirácia.