Jeden deň s... reštaurátorkou: Uchováva krásu pre budúce generácie

Jeden deň s... reštaurátorkou: Uchováva krásu pre budúce generácie

SOŇA HOLIČKOVÁ (36) je vlastne umelkyňa. Zo zničených historických artefaktov dokáže vykúzliť hotový zázrak, ktorý potom obdivujeme v múzeu. Veď o tom reštaurátorská práca je. Strávili sme s ňou jeden z jej náročných dní.

7:00
Na ceste

Soňa si číta knihu v autobuse. Vstala niečo pred pol siedmou a práve je na ceste do práce. Knihy sú jej veľkou vášňou, aj keby mala cestovať len pár minút, vyťahuje z tašky knihu. Namierené má do reštaurátorských ateliérov Múzea mesta Bratislavy. V tejto inštitúcii pracuje od januára 2018. Najskôr tam bola na polovičný úväzok, keďže popri práci si rozširuje vzdelanie na Vysokej škole výtvarných umení. Teraz je už v poslednom ročníku a finišuje na záverečnej práci. Aj preto mohla začať pracovať ako reštaurátorka pre múzeum na plný úväzok.

8:00
Začína s kávou

„Snažím sa prísť do práce vždy do ôsmej,“ vysvetľuje mi Soňa, keď sa zloží vo svojej kancelárii, ktorá je zároveň aj jej reštaurátorskou pracovňou. Dnes sa jej podarilo byť v ateliéroch už pár minút po pol ôsmej. Jej prvé kroky vedú ku kávovaru v kuchynke. Priznáva, že počas dopoludnia vypije aj tri-štyri kávy. No tie ju potom udržia sviežu celý deň. „Pokiaľ mám čas, prečítam si pri káve najnovšie správy, prípadne si pozriem nejaké zaujímavé zahraničné články týkajúce sa mojej profesie,“ hovorí Soňa. „Pri počítači v našej spoločnej kancelárii zvyčajne zotrvám hodinku, lebo ráno vybavujem aj e-maily a ďalšie byrokratické záležitosti.“

9:00
Vôňa kovov

Presunuli sme sa do Soninej pracovne. Voňalo to tam po kovoch a rôznych chemikáliách. Soňa si už na to zvykla. My sme si časom zvykli tiež. Na pracovnom stole mala akurát rozložené archeologické nálezy z okolia Bratislavy. Bude ich treba očistiť, zakonzervovať a zdokumentovať. Soňa sa v múzeu špecializuje práve na kovy. S kovmi pracovala už počas štúdia konzervovania archeologického a kultúrno-historického materiálu vo švédskom Göteborgu. Blízko má však aj k historickým nálezom. Ešte pred jej pobytom v Škandinávii, hneď po strednej škole, začala študovať klasickú archeológiu v kombinácii s históriou v Trnave, kde aj štúdium dokončila.

10:00
Chýba jej terén

Soňa je v plnom pracovnom nasadení. Každú chvíľu odbieha k mikroskopu, keď čistí malé predmety. „Vtedy najviac trpia oči,“ hovorí mi, kým sa skláňa nad mikroskopom a skúma malú starodávnu mincu. „A potom naša práca tu v ateliéri je zväčša sedavá. Človeka to unaví.“ „Nechodíte do terénu?“ pýtam sa. „Občas áno. Napríklad, keď treba urobiť revíziu muzeálnych fondov,“ vysvetľuje mi. „Alebo priamo na Devín pomáhať baliť archeologické nálezy.“
Typický terén jej však chýba. Najmä v lete rada pracuje vonku. Hovorí: „Ako študentka som minulé prázdniny bola vo Florencii, kde som sa podieľala na reštaurovaní katedrály. Predtým som počas leta pracovala na archeologických projektoch v Turecku.“

12:00
Obed z domu šetrí čas

Soňa vyhladla, a tak si urobila pauzu na obed. Hoci sa blízko reštaurátorských ateliérov nachádza nákupné centrum, spravidla sa tam nestravuje a radšej si nosí obed z domu. Zbytočne by cestou na obed stratila kopu času. Napriek tomu, že ju v práci nikto nekontroluje, riadi sa „deadlinmi“. Keď pripravuje predmety na výstavu, vždy do istého dátumu ich musí mať hotové. To, ako si rozvrhne pracovný čas, je už na nej.

12:30
Príprava na výstavu

Momentálne múzeum chystá výstavu pri príležitosti stého výročia Univerzity Komenského v Bratislave. Reštaurátori vždy úzko spolupracujú s kurátormi. „Tí vyberú predmety, ktoré pôjdu na výstavu a reštaurátori majú za úlohu tieto predmety pripraviť tak, aby boli publikovateľné, teda vhodné na vystavenie,“ vysvetľuje Soňa. „Aj teraz nám predmety doviezli sem do ateliérov a našou úlohou je ich očistiť, a ak je niečo zlomené, musíme to opraviť.“
Soňa vždy postupuje podľa zoznamu predmetov a začína s tými, ktoré sú najväčšie alebo najnáročnejšie na reštaurovanie. „Kurátor nám aj povie, ktoré predmety majú absolútnu prioritu, teda musia byť bezpodmienečne na výstave. Tie musíme mať hotové čím skôr,“ dodáva. V ateliéri sa však Sonina práca s historickými artefaktmi nekončí. Je dobré, keď sa potom reštaurátor podieľa aj na samostatnej inštalácii predmetov na výstave.

16:00
Z práce do práce

Soňa dokončí prácu, poupratuje svoj pracovný stôl a odchádza z ateliérov. Jej pracovný deň je však len v polovici. Čaká ju ešte práca v školských ateliéroch. V poslednom ročníku na VŠVU, kde študuje reštaurovanie kameňa, už nemusí chodiť na prednášky a momentálne má za sebou aj štátnice a odovzdanie diplomovej práce. Musí však ešte dokončiť záverečnú praktickú prácu.
„Pracujem na veľkej barokovej soche anjela z 18. storočia,“ vysvetľuje mi cestou, keď sa presúvame z jedného konca mesta na druhý, aby sme sa dostali do vysokoškolských ateliérov. „Reštaurujem ju už od septembra. Kedysi bola socha umiestnená pred Primaciálnym palácom, ale už dlhé roky je v depozitári Galérie mesta Bratislava. Jej kópia je momentálne umiestnená na druhom nádvorí v Primaciálnom paláci. Originály sa už dnes nevystavujú.“

17:30
Tvorivá atmosféra

V školských ateliéroch sa naplno pracovalo a Soňa sa tiež hneď po príchode pustila do práce. Časť sochárskeho ateliéru sa nachádza aj v exteriéri. Slnko hrialo a pravidelné klopkanie dlátok vytváralo celkom príjemnú a tvorivú atmosféru. Na škole má Soňa v odbore reštaurovania kameňa len jednu spolužiačku. „Je to mužský svet,“ priznáva. „S tým mám trošku problém. Nechcem povedať, že som feministka, ale po skúsenostiach zo Škandinávie je na Slovensku zásadný rozdiel v tom, ako muži vnímajú ženy. Aj v našej profesii.“

Najväčšiu motiváciu však vidí v samotnom výsledku práce. Vždy si reštaurované predmety fotograficky zdokumentuje, ako vyzerali pred reštaurovaním a po ňom. „Neviem si predstaviť, že by som robila s excelovskými tabuľkami. Napriek tomu, že mám akademické vzdelanie, moja práca je v podstate manuálna. A potom mám radosť z toho, že zachovávam niečo pre budúce generácie,“ dodáva Soňa s úsmevom.

20:30
Niekedy až do noci

Dnes odchádza Soňa zo školských ateliérov ešte pomerne skoro. Niekedy pracuje až do záverečnej. Ateliéry sa totiž zatvárajú o desiatej v noci. „Vždy pracujem dovtedy, kým vládzem alebo kým sa mi chce,“ hovorí, zatiaľ čo zamyká sochársky ateliér, keďže z neho odchádza ako posledná. „Keď mám veľa energie, ešte predtým, ako prídem sem do ateliéru, zvyknem ísť na jogu. Preto som tu niekedy aj dlhšie. A čo nestihnem, doháňam cez víkendy,“ hovorí Soňa s úsmevom, napriek tomu, že posledné týždne namiesto oddychu cez víkend pracovala.
„A niekedy medzi tým si musím i oprať, ožehliť, navariť...“ „Tak aspoň, keď skončíte školu, si trochu oddýchnete,“ poznamenávam. „Ani nie. Už teraz mám toho veľa naplánovaného,“ smeje sa Soňa. Vidieť, že so svojím pracovným nasadením je spokojná a srší neuveriteľnou energiou. Zrejme preto, že skutočne robí to, čo ju baví.

Autor: Natália Šepitková
Foto: Robo Hubač

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa