Moderátorka Iveta Malachovská: Keď niekto nemá talent, potrebuje šokovať!

Moderátorka Iveta Malachovská: Keď niekto nemá talent, potrebuje šokovať!

Keď sa povie najstabilnejšia a najznámejšia ženská televízna tvár, zrejme vám napadne práve Iveta Malachovská (54). Náruživo nám porozprávala, ako jej dnes medzi mužmi a ženami, ale aj celkovo medzi ľuďmi chýbajú gestá slušnosti, pokora a vďačnosť.

Pôsobíte ako osoba, ktorá má k všetkému čo (zaujímavé) povedať. Načo sa vás ešte žiadny novinár nespýtal a rada by ste sa k tomu vyjadrili?
Hm, asi že som sklamaná novodobým svetom sociálnych sietí, napríklad hnutím Me Too, za ktorým sa skrýva všeličo iné, čo by sa nemalo. Aj ja som už dostala v živote rôzne ponuky, bolo to vždy niečo za niečo a bolo iba na mne, či ich vezmem alebo odmietnem. A zrazu sa niekto začne sťažovať na niečo, s čím predtým súhlasil a mal z toho benefity? Samozrejme, nehovorím o pravom účele tej kampane – bojovať proti znásilneniam a útokom!

Násilie a obťažovanie teda dajme bokom. Ale inak, pretrvávajú podľa vás určité rozdiely medzi mužmi a ženami, ktoré by sme mali rešpektovať?
Nedávno som čítala rozhovor s neurológom, ktorý definoval, ako sú už po tisíce rokov nastavení muži a ako ženy. Muž vraj napríklad nemá také periférne videnie, lebo je viac orientovaný na cieľ, preto sa lepšie vedel zamerať na zviera, ktoré mal skoliť. Jednoducho bol lovec. Žena naopak – zľava musela kontrolovať horiaci oheň a sprava dávať pozor na dieťa, čiže my stále sledujeme a berieme na zreteľ viacero vecí, muži len jednu.

Nezmenilo sa to už za tie veky?
Vraj nie. Ale lepšie vám to povie neurológ. Mozog a jeho hemisféry sú stále rovnaké.
Keď sa mozog nezmenil, čo sa mení a v čom je problém?
Ženy prestali túžiť po pozornosti.

Toto je najväčší problém dneška?
Nielen, myslím to celkovo. Ženstvo (aj mužstvo) je akési prevrátené. Sú tu takzvané biomatky, ktoré kdekoľvek vytiahnu prsník a dojčia. Podľa mňa to nie je správne voči okoliu ani dieťaťu. Veď je to čosi také intímne! Rovnako ako keď sa ľudia na verejnosti bozkávajú a strkajú si jazyk neviem kam. Jednoducho sa to nepatrí. A keď mi povedia, no, ale doba sa zmenila... Ak toto má byť pozitívna zmena, tak asi nechcem, aby sa zmenila.

Čerství oteckovia Rytmus a Kali nahrali svojim deťom piesne: Ktoré slová vás dojmú viac?

A na čo sa mení?
Biomatky sú jeden extrém a je to, samozrejme, ich vec. Iné sú zase celý deň v nákupnom centre. Jedny ženy sú dokonale krásne a extra vyšportované, iné zanedbané - zarastené a obézne. Akoby existovali len dva typy. Problémom sú však najmä vzťahy. Mužov sme prestali brať ako šarmantných a galantných lovcov.

Jeden extrém naráža na druhý...
Presne tak. My sme boli generácia, ktorá nepotrebovala extrémy. Páči sa mi, keď mi muž odsunie stoličku, pozdraví, vyzlečie kabát... Nie je to stará škola, to by sme si ešte onikali a bozkávali ruky. Skrátka, je to slušnosť a tú sme si prestali vážiť a vyžadovať.

Ako sa to prejavuje?
Prestali sme vyžadovať principiálne veci, ktoré sú jednoduché a prirodzené. Napríklad, úplný základ ako pozdrav. Je to aj naša chyba. Mladých to nikto nenaučil, ale my sme to prestali vyžadovať. Spomeňte si napríklad, ako nedávno zmlátili dvoch manželov v bratislavskom autobuse. Bolo tam asi dvadsať ľudí a nikto im nepomohol! Ja by som určite mala vymlátené zuby, ale zastala by som sa ich.

Je to chyba tejto doby, teda mladších generácií?
Mám pocit, že „zvlčili“. Majú všetko, teda nič si nevážia, zrejme po ničom netúžia okrem pozornosti. Pozrite sa, napríklad, čo sa stalo s oblečením. Koľko máme vecí, ktoré nepotrebujeme. A spoločnosť nám neustále vsugerúva, aby sme chceli viac. A načo? Idem po parku a pozbieram odpadky po ostatných. Idem na toaletu a upracem po ženách, ktoré netrafili do koša, lebo mne samej je tam nepríjemne.

Čo je pre vás osobne v živote skutočne dôležité?
Minulý rok mi zomrela mamička, šlo to celé veľmi rýchlo a veľmi ma to zasiahlo. Odvtedy sa celkom inak pozerám na svet. Často sa mi nepáči, čo vidím, ale vnútorne ma v podstate už nič nerozhádže. Aj preto mi je ľúto, že sa tak ľudia k sebe nesprávajú, pretože žijem krásny plný život, ktorý by som dopriala každému. Mám pozorného manžela, ktorý mi podchvíľou prinesie čerstvé kvety, stretneme sa na káve, jednoducho mi neustále dáva najavo, aká som preňho dôležitá.

Znie to tak, že na takýto postoj musí človek osobnostne vyzrieť...
Musí. Viete, už mám po päťdesiatke, naplnené ambície, krásne manželstvo, úžasnú dcéru. Určite sa človek stavia k životu inak v tridsiatke, no keď si niečo preskáčete, naučíte sa žiť tak, ako keby každý deň bol ten posledný. Preto ma mrzí, že ľudia si nerobia život pekný. Trápia sa, predháňajú, nasledujú bezvýznamné ľudské vzory a obdivujú škaredé veci.

Zrejme myslíte na sociálnych sieťach.
Najmä tam, ale napríklad aj v umení. Začínam neznášať pojmy ako „umelecká inštalácia“ či „performance“. Minulý rok som v Paríži videla výstavu, na ktorej bola uprostred miestnosti obrazovka a na nej nasnímané opice v Afrike, ako si búchajú hlavu o zrkadlo, lebo nerozumejú, že to je ich odraz. Veď to nie je umenie, to je úplne choré! Rovnako, ako to vystavovať.

Čím to je? Všetko tu už bolo, tak sa vymýšľajú hlúposti?
… a zároveň chýba profesionalita. Minule som počúvala mladého operného speváka pôsobiaceho v Nemecku. Spieval v Mozartovej Figarovej svadbe, v ktorej boli režijne zakomponované dokonca tučniaky! Viete, keď niekto nemá talent, potrebuje šokovať. Dnes prídete na predstavenie a nechápete, prečo sú tam herci celý čas v baloniakoch, alebo tam visia holé telá, no nie je tam scéna.

Čo je pre vás umenie?
Umenie je podľa mňa troška aj o tom niečo „uměti“. Niečo dokázať a predviesť to výnimočnejšie ako iní. Socialistický realizmus ako zobraziť holú skutočnosť sme tu už mali. Myslím si, že umenie by malo povznášať a robiť svet krajším. To isté platí aj o vulgarizmoch, ktorých je všade dosť a netreba ich dávať do popredia. V divadle, kine i v televízii je umenia dosť, len si musíte vedieť vybrať a možno troška hľadať. V rádiu počúvam iba Slovenský rozhlas a džez, na šport a relax mám svoju hudbu, ktorá má teší a motivuje. Verte, patria do nej aj súčasní umelci. Mimochodom, práve som dostala fantastický nový album od Petra Lipu a je skutočne vydarený!

Na jar vás zavialo na Nový Zéland. Čo tam na vás najviac zapôsobilo?
Vybrali sme sa tam preto, že sme o tejto krajine veľa počuli a boli sme na ňu zvedaví. Vrátili sme sa odtiaľ nadšení. Je to nádherná krajina, dosť podobná tej našej. Žijú tam skvelí ľudia, len sú troška pozornejší, láskavejší, slušnejší a väčšmi si vážia svoju prírodu. Podobné pocity sme zažili aj v Austrálii, ktorá je však prírodne úplne odlišná. Boli sme aj na Australian Open povzbudiť nášho priateľa Maroša Vajdu, ktorý dlhé roky trénuje svetovú jednotku Novaka Djokoviča, čo je v tenisovom športe skutočne výnimočné, a sme naňho veľmi pyšní.

Myslíte si, že sa na Slovensku nemáme na čo sťažovať?
Samozrejme, že máme, no problémy majú všade vo svete. Naši ľudia si však mnoho vecí neuvedomujú. Nadávajú na zdravotníctvo, ktoré je v západných krajinách často ešte horšie. Poviem príklad. Dcéra študovala v Anglicku, raz odpadla a neošetrili ju, kým nepriniesla zaplatený účet. V niečom určite zaostávame, ale na druhej strane našinci chodia k doktorovi s každou maličkosťou a lekárom potom neraz neostáva čas na skutočnú medicínu. Aj tak sa pred nimi skláňam, že to ešte nevzdali.

Ako to môžeme zmeniť?
Mali by sme sa viac tešiť zo života, z každého dňa, drobných vecí a myslieť pozitívne. Ale je to skutočne len na každom z nás.

„Chcem vyzerať ako Iveta.“
Počas rýchleho a svižného fotenia nás Ivetka presvedčila, že so zábermi veľké „haló“ nerobí. Ide jej len o jedno - nechce vyzerať ako niekto iný. Raz ju fotograf nafotil so „zlým“ výrazom a povedal jej, že nemusí mať obavy, že on to potom upraví. S tým však ctižiadostivá moderátorka nesúhlasila a navrhla mu, aby ju odfotil ešte raz, ale potom retušoval menej. „Skrátka, chcem vyzerať ako Iveta, nie ako vosková figurína. To úplne stačí,“ povedala nám a zastavila aj maskérku, keď mala pocit, že ju líči už príliš.

Aká je v skutočnosti
Ivetka je skutočne energická smršť, ktorá má čím motivovať a za každých okolností čo povedať k veci. Hoci v noci mala teplotu, prišla na rozhovor a energie mala na rozdávanie. Bolo vidno, že sa nepretvaruje a vie dať najavo svoje skutočné hodnoty, ktoré sú pre ňu dôležité. Zároveň dokáže vyjadriť uznanie ostatným a myslí to úprimne. Je prirodzene zvedavá, otvorená, nehovorí banality ani klišé a nepotrebuje sa za každú cenu zapáčiť.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Laura Witteková

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Úspešné ženy (aj muži)"

Poradňa