Nádej od zdravotných klaunov: Na zázraky máme nos

Nádej od zdravotných klaunov: Na zázraky máme nos

Zázraky sa občas naozaj dejú. Vedia o tom ľudia, ktorí sa rozhodli rozdávať radosť a pomáhať. Hoci aj ako zdravotní klauni…

Umenie rozveseliť
Eva Okoličániová, alias doktorka Dialýza Odmeraná, je vysoká bruneta s jamkami na lícach. Pracuje na oddelení, kde je väčšinou ticho, ktoré ruší len intenzívne pípanie prístrojov.

Prichádza asi za 14-ročným Martinom. Začne sa s ním rozprávať. Najskôr sa chlapec na klaunovskú návštevu hnevá, po čase sa už zabáva. Zo zadumaného mládenca sa po chvíli stáva mladý muž, ktorý napriek ťažkej diagnóze chce a dokáže žartovať. Keď doktorka Dialýza odchádza z jeho izby, Martin sa smeje...

Štyridsať strán
Eva navštevuje aj zariadenia pre seniorov, tie však pod klaunovským menom Oľga Havranová. V jednom z nich sa zoznámila s Hanou a Alžbetou, obe majú vyše deväťdesiatky. Nohy ani oči ich už neposlúchali, a tak ležali v malej miestnosti a čakali na rozptýlenie. To prišlo spolu s Oľgou Havranovou. Spýtala sa: „Čo by ste si najradšej prečítali?“

Babičky v tom majú jasno, majú záujem o Ságu rodu Forsytovcov, ktorá má 978 strán. Eva za nimi chodí vždy, keď sa dá, a z obrovitánskej knihy im prečíta aspoň zopár strán. Pani Alžbeta má zakaždým za úlohu si zapamätať, kde skončili. Mesiace ubiehajú a doktorka Dialýza si buduje so starenkami vzťah. Už z nich nie sú len pacientky, ale aj kamarátky. Nečudo, veď sa prehupli už na šesťstú stranu. Z hrubej knihy ukrajujú pomaly.

Jedného dňa zostane posteľ pani Alžbety prázdna. Už nemá kto pripomínať, kde treba pokračovať. „Plakala som ako malé dieťa,“ spomína doktorka Dialýza. Pani Hana ju upokojuje, že aj odchádzanie patrí k životu, a tak vedno bojujú aspoň za šťastný koniec v knihe.
Strana 938... Množstvo neprečítaných strán sa závratne znížilo. Hane sa však pohoršilo, musela ísť do nemocnice. Kniha zostala nedočítaná. Do konca chýba už len 40 strán…

Nos z paradajky
Čelenku z kvetinovej potlače si obľúbila Miroslava Dudková, z ktorej sa v práci stáva sestrička Tina Drdlová. Spolu s kolegom si nasadzuje červený klaunovský nos a vchádza do izby, v ktorej leží Adam. Chlapec hľadí uprene do stropu, nič si nevšíma. Chvíľa ticha. „Načo ich máte?“ znenazdajky sa spýta na ich nosy, a tak mu Mirka rozpovie príbeh o paradajkovom semienku, z ktorého narastie červený nos. Usmeje sa, príbeh sa mu páči, ale opäť sa zahľadí na strop. Keď sa klauni vracajú o pár dní, Adam sa spýta, ako sa dostali k práci zdravotných klaunov. Stále leží schúlený v posteli, nechce, aby videli jeho zoslabnuté telo.

Nevzdať sa...
Na ďalšie návštevy sa klauni tešia, pre Adama sa stávajú niečím viac ako len návštevou. Učí sa hrať na ukulele, je čoraz silnejší, už neleží v posteli. Začínajú mu rásť husté čierne vlasy a asi po troch rokoch od ich prvého stretnutia im povie, že sú jediní, ktorí za ním chodia. Vraj za ním nikto nikdy neprišiel. Klauni sú ticho. Adam sa do detského domova už vrátiť nemôže, ani školu ešte nedokončil. Nevzdáva sa. Nepremohol iba chorobu v pokročilom štádiu, ale podarilo sa mu dokončiť aj strednú školu a našiel si prácu v reštaurácii. Dnes je z neho odvážny mladý muž. On sa od klaunov naučil kúzla, ale klauni sa od Adama naučili oveľa viac.

Výlet do oblakov
Odborníčkou na otravu nudou je Mariana Bódyová alias sestrička Bodka. Táto malá žena nosí veľký červený klobúk pripomínajúci UFO a drdol umiestnený vysoko na hlave. „Máme nového obyvateľa,“ oznámila jej po príchode do domova dôchodcov riaditeľka. „Je to akademický maliar, ktorý celý život lietal na rogale.“  Starý pán už takmer nič nevníma. Je krehký, môže vážiť nanajvýš 50 kíl. Koža na tvári aj rukách pripomína papier, steny za posteľou má oblepené obrázkami lietajúcich vynálezov.

Sestrička Bodka hľadá v pamäti pieseň, ktorá by ho mohla vytrhnúť z letargie. „Keby som bol vtáčkom, letel by som za les...,“ začne spievať. Zdá sa, akoby sa starčekove oči zväčšovali, dokonca nadvihne obočie. Telo sa nehýbe, ale keď privrie oči, papierové viečka sa rýchlo pohybujú. Sníva. Sestrička Bodka dokončí pieseň a starý pán sa snaží o potlesk. Ruky síce nevydávajú takmer žiadny zvuk, ale tvár sa mu usmieva. Akoby práve oslavoval úspešné pristátie.

Na chodbe
Na detskom oddelení jednej z nemocníc sestrička Bodka navštívila 12-ročného Andyho. Šatka na hlave ukrýva, o čom všetci vedia. Stojí na chodbe pri okne a opiera sa o stojan s infúziou. „Na prechádzke?“ spýta sa sestrička Bodka. Chlapec neodpovedá, len sa pozerá na okná susednej budovy. Hľadí na imaginárnu postavu. „To je ona?“ neoblomne sa snaží nadviazať rozhovor sestrička Bodka. „Kto?“ konečne zareaguje Andy. „Veď tvoja frajerka! Tá, čo tam umýva okná...“ Chlapec sčervenie, sestrička Bodka zjavne uhádla.  

Láska zo školy
Na jej otázku: „Ako sa volá?“ chlapec odpovie: „Veronika...“ Klaunka sa chytá príležitosti, z vrecka vyberá farebné šatky a napodobňuje nimi umývanie okien. Chlapec sa s nimi pokúša žonglovať, aj keď mu infúzia bráni v pohybe. „Dobrý deň,“ zaznie im za chrbtom ženský hlas. Je to Andyho mama, zdá sa, že tam stojí už hodnú chvíľu. Šeptom vysvetľuje: „Veronika je Andyho láska zo školy. Ešte predtým - (zahľadí sa na infúzku a prehltne slinu) -, sa spolu stretávali.“

Andrej si mamine slová nevšíma. Prestane sa hrať so šatkami a hovor ukončí: „Frajerku teraz nemôžem mať, až keď sa uzdravím.“ V jeho slovách je toľko nádeje a odhodlania, že to ženy zarazí. U sestričky Bodky nádej zostáva ešte dlho po odchode z nemocnice...

INFO

Eva, Miroslava a Mariana nie sú len obyčajné ženy. Patria k vyše 60 profesionálnym zdravotným klaunom, ktorí sa rozhodli rozdávať radosť nielen v nemocniciach, ale aj v centrách pre seniorov. Vďaka červeným nosom sa im to darí.

Autor: Marcela Martinková
Foto: o. z. Červený nos

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa