Nájde sa taký blázon ako ja? Miloslav prešiel vyše 4-tisíc kilometrov divočinou

Nájde sa taký blázon ako ja? Miloslav prešiel vyše 4-tisíc kilometrov divočinou

Miloslav Daníšek z Višňového (44) je prvý Slovák, ktorý prešiel pešo naprieč Pacifickou hrebeňovkou. Vyše 4-tisíc kilometrov chôdze divočinou mu dalo poriadne zabrať.

Do Ameriky chcel Milo ísť už ako chlapec. Priznáva: „K športu som mal vždy blízko. Túžil som stráviť v divočine dlhší čas.“ Svoj sen si splnil, keď už mal vlastnú rodinu. Na internete na neho „vyskočila“ Pacifická hrebeňovka. A hneď vedel, že to je to pravé.

Polročný pochod divočinou
Milo chcel ísť pôvodne s manželkou, nakoniec sa rozhodli inak. Hľadal dobrodruha, ktorý by s ním zdieľal pochod dlhší ako 4 200 kilometrov. Na jedno z outdorových fór napísal inzerát: „Nájde sa taký blázon ako ja?“ Pod ním svietil cieľ Pacifická hrebeňovka. „Ozvalo sa mi zopár ľudí,“ hovorí Milo. Zisťovali, o čo ide, ale veľa entuziazmu z nich nesršalo. Až kým nenatrafil na Pavlov e-mail.

„Bol plný nadšenia a odhodlania. Priam z neho bolo cítiť, že ten človek hrebeňovkou žije!“ Slovo dalo slovo a z dvoch neznámych ľudí sa stali parťáci, ktorí po jedenapolročnej príprave vyrazili na jeden z najťažších a najkrajších trekov na svete. Polročný náročný pochod divočinou si vyžadoval dôkladnú prípravu. Napríklad sa odporúča pribrať zopár kíl navyše. Dôležité bolo čo najviac znížiť záťaž batoha. A tak ich jediným majetkom boli asi 15-kilové ruksaky a v nich stan, spacák, varenie, oblečenie, lieky, potraviny a voda.

Cesta sa začína v Kalifornii
Vyštartovali z mexickej hranice pri kalifornskom mestečku Campo. Kúsok od neho sa už začína Pacifická hrebeňovka, ktorá sa tiahne naprieč celými Spojenými štátmi americkými a končí sa na hranici s Kanadou. Denne prešli aj 50 kilometrov. „Spočiatku to bolo menej, telo si muselo na každodennú námahu zvyknúť.

Ale keď sa zocelilo, dalo sa to zvládnuť,“ vysvetľuje Milo. Cesta vedie cez púšť v južnej Kalifornii, medzi stromami, cez nížiny, ale aj cez vysoké hory. Je to vyšliapaný chodník, ktorý sa vinie krajinou. Dobrodruhom na ňom s orientáciou pomáhajú aplikácie v telefónoch a mapy. „Viete o každej studni či obchodíku, kde sa dajú doplniť zásoby,“ hovorí Milo. Ale aj tak sa možno v divočine ľahko stratiť.

Stratený kúsok od trasy...
Aj oni dvakrát zablúdili, pritom si nadišli len zopár kilometrov. Na trasu sa vracali cez divoký les. To sa však môže stať osudným. Nevyplatilo sa to jednej žene. Odskočila si len niekoľko metrov od chodníčka na toaletu. Cestu späť už nenašla. Po niekoľkých týždňoch zomrela od vyčerpania, záchranári ju našli schúlenú v stane. Písala si denník, a tak sa presne vie, čo robila a na čo myslela.

Milovi sa stalo takmer to isté. „Tiež som si odskočil. Zišiel som z vyšliapaného chodníka, ale po pauze som nevedel, ktorým smerom sa mám vrátiť. Našťastie som mal pri sebe telefón, a tak som sa pomocou navigácie dostal opäť na trasu. Pritom som bol od chodníka vzdialený len zopár desiatok metrov.“ V priebehu dní sa menil ich pohľad na vzdialenosti. „Keď sme mali pred sebou 200 kilometrov do nejakého cieľa, mali sme pocit, že je to len za rohom. Keď som predtým prešľapal 80 kilometrov cez Veľkú Fatru, mal som pocit, že som prešiel pol Slovenska.“  

Navoňaní turisti
Hygiena? Najskôr sa snažili všetko stále prať. Niektorí ľudia však na to kašľali. „My sme využili každú príležitosť okúpať sa a starať sa hlavne o nohy. Horšie je to cestou cez púšť.“ Paradoxne, napriek potu a špine si navzájom nesmrdeli, ale na hony ďaleko cítili víkendových turistov. „Najskôr išla aviváž, až potom oni. Predpokladám, že rovnako, ale viac človečinou cítili aj oni nás,“ smeje sa Milo.

Nahnevaná Indiánka
Po mesiaci pochodu sa dostali k púšti. Bol to jeden z najťažších úsekov trate. V Kalifornii v tom čase vystupovali teploty nad 40 stupňov Celzia v tieni. V púšti sa však môžete stretnúť aj s extrémom. „Ráno sme sa prebudili do zasneženej krajiny. Bolo to veľmi nepríjemné studené prekvapenie. Polkilový stan nás pred chladom neochránil. Nepremokal, ale bol v ňom prievan.“

Keď putovali cez indiánske územie, dostali odporučenie neschádzať z trasy. „Jasné, že sme to urobili, lebo sme chceli spoznať pôvodných obyvateľov. Nevyplatilo sa nám to. Už síce žijú modernejšie, nie iba v típí ako kedysi, ale svoje súkromie si chránia. Mali ohradu s koňmi, zástavy... Ale potom na nás vybehla veľmi nepríjemná Indiánka a vyhnala nás späť na chodník.“

Nebezpečenstvo v rieke
Keď Milo s Pavlom prechádzali v pohorí Sierra Nevada cez Forester Pas, čo je najvyšší horský prechod na celej trase s výškou 4 009 metrov, brodili sa snehom, hoci bol jún. „Ten rok prekonával sneh v Sierre sedemročné rekordy. Miestami bol vysoký aj niekoľko metrov. Bola to vyčerpávajúca a nebezpečná cesta.“

Nevideli chodník, zabárali sa do snehu, ktorý sa na slnku topil, rieky sa rozvodňovali. Bolo načase zvážiť, či tento úsek cesty (v dĺžke asi tisíc kilometrov) nepreskočia a nevrátia sa tam na jeseň. Odbočili teda z trasy späť do civilizácie a stopovali na sever Kalifornie. Išlo tam o život. Zariskovať a prejsť Sierru Nevadu v tom čase sa rozhodla Číňanka Chaocui „Tree“ Wang. Počas brodenia rieky ju strhla voda a ona sa utopila. O pár dní neskôr postihol rovnaký osud aj Japonku Riku. Veľkou chybou bolo, že šli úplne samy.

Krádež z omylu
Jedlo je pre trekerov veľký poklad. Keď trasa križuje mestečká, kde sa dajú doplniť potraviny, nájdu sa tam niekedy aj takzvané hikerboxy, kde hikeri zadarmo nechávajú prebytočné jedlo ďalším. V Oregone sa zastavili pri takomto boxe. „Boli tam dva. V jednom nebolo takmer nič, druhý bol prepchaný luxusnými potravinami.

Sušené bizónie mäso, nutela... Samé vzácnosti,“ hovorí Milo. Kto by sa tomu nepotešil? Lenže zrazu k nim prišla dievčina a Slovákom vysvetlila, že jej vybielili balík od rodičov. S ospravedlnením a úsmevom jej veci vrátili a poradili, nech nabudúce nenecháva také vzácnosti hneď vedľa hikerboxu.

V strehu aj pred rastlinami
Na ceste číhajú na turistov aj nebezpečenstvá. Jedovaté hady, medvede, nepríjemné sú myši a „čipmankovia“, veľmi nebezpečné sú pavúky. Čierna vdova má silný jed a po uhryznutí treba ranu, ktorá sa vie škaredo zapáliť, ošetriť v nemocnici. Počas treku stretli dievčinu, ktorú čierna vdova poštípala dvakrát na plece, čím si vyslúžila prezývku Spider. Na trase sú však nebezpečné aj dve rastliny, ktoré slovenská príroda nepozná. Keď sa ich dotknete, popŕhlia vás. Pokožka zrazu vyzerá, akoby ste sa obarili vriacou vodou. Naskáču na nej obrovské pľuzgiere a nešťastník putuje do nemocnice.

Najväčší zážitok
Napriek tomu, že Milo a Pavel prežili trek takmer bez choroby, dvakrát mali namále. Uprostred noci ich navštívil rozzúrený býk. „Ocitli sme sa na jeho území. Ručal, funel, len sme čakali, kedy nás roznesie na kopytách,“ spomína Milo. „Nebezpečné bolo aj to, keď sa okolo nás v prudkom vetre lámali a padali stromy. Nikde vtedy nebolo bezpečne.“ Naopak, rád spomína na situácie, keď zažívali pocit úplnej osamelosti. „Bolo to v Sierre Nevade. Príroda je tam monumentálna, všetko je veľké a rozsiahle. Človek sa cíti malý a veľmi zraniteľný, ale je to veľmi autentické a má to svoju hĺbku...“

Autor: Marcela Martinková
Foto archív M. D.

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa