Napísané vďaka slovenskému folklóru: A mohla to byť latinskoamerická telenovela

Napísané vďaka slovenskému folklóru: A mohla to byť latinskoamerická telenovela

Vďaka nej spoznal, že Slovensko, má lásku – „love“ – doslova v názve. A ona pochopila, že najdôležitejšou osobou v živote je práve ona sama. Hoci Ingridin príbeh by naznačoval veľké zaľúbenie, hovorí o priateľstve a folkloristke, ktorá bola pre Mexičana tou najkrajšou Slovenkou v kroji.

Vo folklórnych súboroch pôsobí už dlho. Ako sama tvrdí, v kroji takpovediac vyrástla a prezentovať vo svete naše tradície znamená pre ňu zároveň si uvedomovať, odkiaľ je. A sú príbehy, ktoré „raz budeš rozprávať svojim vnúčatám“. Rodáčka z východného Slovenska Ingrid Stariňáková (25) určite nezabudne na chvíle, keď vďaka účasti na takzvanej folklórnej olympiáde World Folkloriada mohla spoločne so svojimi kolegami zo súboru Trnafčan hrdo reprezentovať Slovensko. A popritom spoznala „týpka,“ ktorý sa jej stal mexickým bratom...

Olympiáda bez súťaženia
„Vo folklórnych súboroch pôsobím už viac ako pätnásť rokov, ale tie najkrajšie zážitky sa mi spájajú práve s Trnafčanom. Najväčší svetový folklórny festival World Folkloriada sa koná každé štyri roky v inej krajine. Je to niečo na štýl folklórnej olympiády, ale nemá súťažný charakter. My sme sa spolu so súborom zúčastnili na Folkloriade v roku 2016, v Mexiku. Festival bol grandiózny, nikdy v živote som nič také nezažila,“ spomína Ingrid a pokračuje: „Už len ten pocit, že sme boli vyslaní ako jediný súbor zo Slovenska, znamenal pre mňa niečo výnimočné.“

Naše kroje sú jedinečné
Medzinárodné festivaly sú o zdieľaní rôznych kultúr. V Inginom prípade to nebolo inak. Vďaka tanečniciam z Čile si napríklad vyskúšali kostýmy na tanec z Veľkonočných ostrovov, spievali piesne v tradičnom polynézskom jazyku. No a naši ich naučili tradičnú slovenskú karičku.

Pre Inge, vyštudovanú etnografku so zameraním na mimoeurópske kultúry, boli rôzne tradície vždy veľkým zdrojom informácií a inšpirácie. „Bolo pre mňa fascinujúce vidieť, ako sa s nami krajiny delili o svoje kultúrne dedičstvo. My sme zasa pútali pozornosť rozmanitosťou krojov. Počas polhodinového vystúpenia sme sa prezliekali aj štyrikrát. Slovensko je výnimočné tým, že tu na malom priestore prežilo toľko variácií krojov, tancov a spevov ako nikde inde na svete.“

Francisco Fero
Počas takmer mesiaca v Mexiku sa Trnafčancom v podobe akéhosi sprievodcu venoval Francisco Santoyo. No a neboli by to správni Slováci, keby ho hneď v prvý deň nepomenovali pekne po našom – Fero. Inge spomína, že ich sprevádzal úplne všade a postupne sa pre súboristov stával nenahraditeľným. „Za to všetko, čo pre nás urobil, by si zaslúžil aj modré z neba. Je to osoba, ktorá žiari neskutočnou dobrosrdečnosťou.“

O niečo výnimočnejší však bol predsa len pre samotnú Ingrid. Aj keď si ho spočiatku príliš nevšímala a vnímala ho len ako sprievodcu, ktorý im dopĺňa program a podobne. Postupne sa ukázalo:„ ... že je to celkom bláznivý chlapík a že máme veľa spoločného. Počúvame rovnakú hudbu, zhodli sme sa na filmoch, knihách, umení, ale najviac mi učaroval jeho spev. Za pár minút sa dokonca dokázal naučiť spievať celú našu pesničku Oči, oči, čierne oči, čo mám s vami robiť.“

Ťažké lúčenie, no nie nadlho
Po čase strávenom v Mexiku sa Trnafčancom ťažko lúčilo nielen s touto temperamentnou krajinou, ale aj so sprievodcom Ferom. Vedeli, že sa už možno nikdy neuvidia. Osud však chcel, že po dvoch rokoch Inge nielen úspešne zložila štátnice, ale mala možnosť opäť stretnúť svojho mexického brata. Keď sa Inge dozvedela, že Fero príde na Slovensko: „Oblialo ma všetko šťastie sveta, nevedela som, čo od radosti. Spoločne so súboristami sme sa zhodli, že jeho príchod nemôže byť obyčajný. Fero o ničom nevedel, totiž že kujeme pikle. Za dva roky sa toho v súbore veľa zmenilo, ale každý, kto ho poznal, chcel byť súčasťou prekvapenia a znova sa s nim stretnúť.“

Deň D, letisko vo Viedni, obrovské transparenty, partia folkloristov z Trnfačanu... Ani jedno oko neostalo suché, keď sa zvítali s mexickým Ferom. Francisco Fero vďaka Trnafčancom spoznal nielen Trnavu, Bratislavu, Viedeň a zopár barov, ale aj pravý slovenský festival. V čase jeho návštevy sa v Detve konali Podpolianske folklórne slávnosti a súboristi mu ukázali tú pravú ľudovú nôtu. Inge spomína, že sa až čudovali, ako si Fero dokázal každého nakloniť. „V Detve si získal všetkých. Neznámi ľudia mu podávali ruky.“

S-LOVE-nsko v srdci
A možno by sa preplietli aj ruky Feriho a Ingrid keby... keby to, čo napísal v liste, povedal zoči-voči. Veď aj Ingrid cítila, že sa jej akosi príliš ťažko lúči s niekým, kto je „len“ mexický brat. Intuícia ju neklamala. Fero pred odchodom do Mexika napísal dva listy. Jeden Trnafčancom, druhý iba Inge. „So slzami v očiach som čítala, že som sa mu vždy páčila, že ma bude mať navždy rád a vždy budem preňho najkrajšou slovenskou tanečnicou v kroji, ktorá zlomila srdce Mexičanovi.“

Francisco v liste spomenul aj dôvody, prečo to držal v tajnosti, ale zároveň v ňom zhrnul všetko, čo nielen Ingrid, ale aj Slovensko preňho znamenali. S hrdosťou čítala slová, že Ingridina rodná krajina má lásku – LOVE – nielen v názve, ale platí to aj doslova. Ešte intenzívnejšie však boli slová adresované priamo jej: „ ... z jeho listu si najviac budem pamätať vetu, že aj keď urobíme ťažké rozhodnutia, mám si zapamätať, že najdôležitejšou osobou v živote som ja sama. A moje city, potreby a túžby sú vždy prioritou.“

Kam ju zavedie etnografia?
Inge si uvedomuje, že ako etnografka má možno o niečo menej pracovných ponúk, ktoré by mohla považovať za „top“, preto uvažuje nad pokračovaním v doktorandskom štúdiu. Ale je tu aj iná možnosť – splniť si sen a stať sa architektkou či dizajnérkou.
„Dnes je folklór prakticky všade, ľudové prvky prenikajú do módy, interiéru, bytových doplnkov. Keby sa mi podarilo úspešne absolvovať takéto štúdium, určite by som skombinovala všetko, čo dosiaľ viem a čo najlepšie to zužitkovala.“

Inge zároveň dopĺňa, že či bude učiteľka tanca, dizajnérka, architektka či umelkyňa, hlavné je, aby bol človek spokojný so sebou, robil to, čo ho baví, a to ostatné príde. Ingridin príbeh sa tu v podstate iba začína. Baví ju byť súčasťou života slovenských tradícií a chce prispieť k tomu, aby zostali živé pre ďalšie generácie. Isto sa jej bude dariť aj vďaka práci v Ústredí ľudovej umeleckej výroby (ÚĽUV).

„Splnil sa mi sen, pretože práca v ÚĽUV-e  znamená pre mňa presne to, ako keď niekto povie: moja práca je môj život. Všetko do seba zapadlo ako puzzle a začínam novú etapu svojho života, samozrejme, ruka v ruke s folklórom.“

KROJOVANÁ PIKOŠKA z Detvy
Ako to bolo s „holopupkárskou“ košeľou?

Povesť, ako prišli Detvania na Vígľašský zámok, kde svojmu pánovi kradli zo stola a on im za trest odstrihol košele, je nepochybne zábavná legenda. Holopupkárske košele však podľa viacerých zdrojov súvisia s valašskou kolonizáciou, ktorá výrazne ovplyvnila vývoj v horských oblastiach Slovenska. A tak je oveľa pravdepodobnejšie, že módu krátkych košieľ k nám priniesli Valasi.

Autor: Eva Vašková
Foto: Archív Monika Túbelová

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa