Nechceli ju pustiť medzi šoférov, dnes ich vypravuje... jeden deň s vodičkou trolejbusu

Nechceli ju pustiť medzi šoférov, dnes ich vypravuje... jeden deň s vodičkou trolejbusu

Ľubica Diabolková (46) šoféruje bratislavské trolejbusy už 11 rokov. Keďže hromadnú dopravu v hlavnom meste pozná dokonale, v posledných rokoch sa stala aj hlavnou výpravkyňou trolejbusov. Navštívili sme ju v depe na Hroboňovej v bratislavskom Horskom parku, odkiaľ skoro ráno vychádza väčšina vozov poháňaných elektrickým vedením.

06:00
Organizácia vodičov

Keby dnes jazdila rannú, pani Ľubka by musela vstať už 02:30 v noci, lebo prvé trolejbusy vypravujú už okolo 4-tej. Dnes však dohliada na to, aby prišli všetci vodiči a na svoje linky odišli všetky vozidlá. Vypisuje a prehadzuje im služby, rozdeľuje jazdy cez sviatky a prijíma PN-ky. Ak nastane nehoda alebo výluka, dohaduje sa s dispečingom, čo ďalej. Tí sedia v centrále na Olejkárskej ulici.

Systém je premyslený a každý pozná svoje služby týždne dopredu, ale ako v každej práci, ľudský faktor občas zlyháva. Služby sa neustále prehadzujú a ak sa ráno trolejbusový vodič nedostaví vôbec, v šatniach čakajú náhradníci, takzvané „sedavé zálohy“. V ten deň nemajú žiadnu inú funkciu, iba čakať a „byť po ruke“. A čo nastane v krízovej situácii, ak nemá vôbec kto ísť? Do mesta vyšlú záložný autobus, ktorý inak čaká v autobusovom depe.

11:00
Miluje kopce

Ľubica si začne pripravovať stroj na popoludnie. Dnes bude časť dňa jazdiť trasu 212-tky cez celé mesto – z Vrakune až na Železnú studienku. „Ja zbožňujem trasy cez Kolibu a Kramáre, teda kopce, ale každý vodič má rád niečo iné,“ hovorí. Naštartuje nový moderný trolejbus a pochvaľuje si: „Je radosť s tým jazdiť. Niektorí sa sťažujú, ale ja napr. počas Dní Bratislavy či výročí jazdím aj na historických mašinách a tam je to riadenie skutočne tvrdé,“ porovnáva šoférka.

12:00
Električka, trolejbus, autobus. Čo je viac?

Prechádzame sa s ňou po takmer prázdnom depe. Ukazuje nám červené historické trolejbusy, o ktorých hovorila. Z nových sa garážuje iba pár. Väčšina je skutočne v teréne – v meste na trasách. Platovo sú odstupňované električky, autobusy a trolejbusy, v ktorých je aj najväčšia zodpovednosť.

Mnohí si myslia, že najľahšie je šoférovať električku. Každý vodič a vodička to však vidia inak. „Môže to byť zároveň aj najťažšie. Keď vám auto odbočí na koľaje, už môžete iba zvoniť a brzdiť.“ Riadenie trolejbusu sa tiež nenaučíte len z trenažéra. „Keď zle alebo príliš odbočíte, vypadne vám zberač z trolejov, tak musíte vyskočiť a nahodiť ich,“ hovorí Ľubica.

Nové vedenie, ktoré nastúpilo po výmene bratislavského primátora, zvýšilo všetkým platy a motivuje zamestnancov aj rôznymi aktivitami. Vodiči dostávajú aj výkonnostné príplatky ak za, celý mesiac neurobia žiadny prehrešok alebo pokuty, napríklad ak odchádzajú zo zastávok skôr oproti cestovnému poriadku.

Aj keď dnes už zodpovedá aj za ostatných vodičov, jazdenia sa vzdať nechce. Za volant si sadajú dokonca už aj niektorí vysokí manažéri z Dopravného podniku. Chcú byť v obraze alebo si vyčistiť hlavu. „Je to skrátka láska na celý život,“ uzatvára Ľubka, a keď nám opisuje jazdy, doširoka sa usmieva.

14:30
Z jedného volantu za druhý

Ľubka smeruje na parkovisko do svojho auta. „Keby mi schválili pohyblivú pracovnú dobu, chodím iba vlakom. Bývam 5 kilometrov od Bernolákova, vlak je v Bratislave za 20 minút, ale autom to trvá hodinu. Navyše sa cítim vinne, keď idem sama v aute a prispievam k zápcham. Teším sa, keď začne platiť parkovacia politika, mohli by tiež dobudovať záchytné parkoviská a bus pruhy by mali byť iba pre MHD,“ hovorí nám ctižiadostivá vodička, ktorá má s dopravou v hlavnom meste denno-denné skúsenosti, a to hneď na niekoľkých frontoch.

Prvé trolejbusárky
„Ješitní chlapi sa nájdu všade,“ hovorí nám vodička, ktorá bola spolu s kolegyňou svojho času jedinými ženami v kolektíve a poznali ich naprieč celým podnikom. Roky predtým začínala na „lístkovom oddelení“, no profesionálne šoférovať chcela už odmala. Jej partnerom to nevadilo, prvý manžel jazdil tiež. Jej otec, autobusár SAD-ky, však práve nadšený nebol. Začiatky ľahké neboli.

„Vtedajší vedúci bol zásadne proti ženám. Nechcel mi podpísať oprávnenie na busy, aj keď skúšky som zvládla. Vyhováral sa na to, že ´“strhováky´” trolejov majú spolu 16 kíl a ženy môžu zdvíhať/ťahať len do 15. Obidva zberače však aj tak nemôžete ťahať naraz,“ spomína dnes už dlhoročná šoférka. „Nakoniec mi to podpísali autobusáci a on už potom musel,“ hovorí bez okolkov.

Dnes má výpravkyňa pod sebou 307 vodičov trolejbusov a väčšinu pozná po mene. „A z toho už tri ženy!“ hrdí sa Ľubica. „Jedna z nich je Ruska,“ dodáva. Dve sú 30-tničky a jedna 50-tnička a predtým to nikdy nerobili. V električkových vozoch nájdete viac šoférok. Je to zrejme ešte pozostatok z niekdajšej politickej éry, keď to bolo „v móde“.

Zo života vodiča

  • Ako vodiči vydržia tak dlho sedieť? Ak si nastavia sedadlo na pérovanie, je to pohodlné. Problémy s krížami alebo chrbtom majú len niektorí, obvykle skoršie ročníky.
  • Najviac nevoľností prichádza v lete, týka sa to aj vodičov.
  • Keď sú vodiči alebo cestujúci v ohrození, vodič má právo zmeniť trasu alebo kdekoľvek zastaviť.
  • Najčastejšími pracovnými úrazmi vodičov sú podvrtnutia.
  • Bratislavské trolejbusy sú z Česka. Karoséria je autobusová od SORu a výzbroj od Škodovky.
  • K väčšej bezpečnosti v spojoch veľmi prispeli kamery. Vandali a vagabundi sa majú pred nimi rešpekt.
  • Najhoršia situácia nastane, keď napadne prvý sneh. Cesty nie sú dobre udržiavané a inak sa správajú aj vodiči áut.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Michal Smrčok

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa