VIDEO: Báječná minútka s Annou Jakab Rakovskou a otázky pod kožu <div data-video="d2b29jaDE6nlgDyoWkEondIdnkTtUSGX" data-position="article" data-site="zena"> </div> Aké boli vaše prvé kontakty s herectvom? V dramatickom krúžku alebo ste sa odmalička rada predvádzali? Ako malá som chodila na tanečnú (pozdravujem tetu Nelu) a vystúpenia sme mávali v prešovskom Divadle Jonáša Záborského. Prvý kontakt s divadlom nastal, keď som sa ako desaťročná, ani neviem ako, dostala do muzikálu Fidlikant na streche. Boli sme silná partia dievčat a niekde tam sa to asi začalo. Zlákal vás aj labyrint divadelnej budovy? Motali sme sa po zákulisí a strácali medzi kulisami. Ako decká sme sa dostali všade. Zavoňalo mi to prostredie a vrylo sa mi do pamäte, že tu mi je dobre. Svet divadla ma, skrátka, očaril. V desiatich rokoch ste museli mať na javisku poriadnu trému… Jasné, ale veľa vecí som si vôbec neuvedomovala. Bola som komparzistka, trochu spievania a tancovania... No stačilo tam byť, so živými hercami, každé ich sólo som si spievala v šatni. Ani neviete, čo vás kedy ovplyvní. A potom vás už divadlo celú mladosť v dobrom akoby prenasledovalo… Áno. No moja cesta za divadlom pokračovala na Základnej umeleckej škole v Prešove u pedagogičky Marušky Kuderjavej, ktorá vychovala viacero hercov a divadelníkov. Starší „spolužiaci“ chodili skúšať šťastie na VŠMU a často som im v dialógoch robila „sparinga“. Tak to akosi prirodzene vyústilo aj u mňa.

Prešov bol umelecky veľmi plodné prostredie, je odtiaľ viacero hercov, spevákov, muzikantov, moderátorov. Čím si to vysvetľujete? Zo žartu sa hovorí, že v Prešove sa všetci venujú hudbe, lebo nič iné sa tam robiť nedá. Možno preto... (Smiech.) Alebo je to životný štýl Prešovčanov či geologická zóna nejakých vibrácií? Neviem, no máme aj Prešovské národné divadlo a veľmi dobré. V každom prípade, mojím najkrajším obdobím boli roky strávené v skúšobniach a na koncertoch. Azda sa k tomu ešte vrátim. V seriáli Kolonáda aj vo filme Terezy Nvotovej Špina ste sa stretli so svojím manželom Robom Jakabom. V Špine ste mali aj bozkávaciu scénu. Bolo to iné ako v skutočnosti? V Kolonáde sme ešte neboli partnermi, v Špine už áno. Preto sme sa počas natáčania filmu jeden druhého menej ostýchali. Ak máte v scenári napísané intímne scény s iným mužským kolegom, viete sa od toho odosobniť. Odohráva sa to v rámci tej roly a jej konania. V Špine sme na seba nemuseli žiarliť. (Smiech.) Teraz ste s Robom nielen doma, ale aj v jednom súbore. Nebojíte sa, že váš vzťah jedného dňa poznačí ponorková choroba? To sa nedá odhadnúť, no v Astorke som iba od začiatku februára, takže zatiaľ sa „ponorky“ nebojím. Partnerský vzťah dvoch hercov má výhodu, že môžete spolu skúšať texty. Alebo si prácu domov netreba ťahať? Nevieme si ju domov neťahať. Nás to baví a niekedy sa potrebujete zdôveriť. Dnes sa mladé ženy do svadby veľmi nehrnú. Prečo to pre vás bolo také jednoznačné? Keď človek pocíti, že toto je ten správny partner na život, tak to rozhodnutie urobí a nemá na čo čakať. Ak by som to nepocítila, tak to neurobím.

Necítili ste sa na taký krok primladá? Nie. Ale mám pocit, že sa to už dlhšie otáča. Veľa dievčat sa vydáva okolo dvadsaťpäťky. Možno sa bojíme, že zostaneme na ocot, samy, opustené, len s mačkou…. A čo detičky? Ani tie nemienite dlho odkladať? Niekde som povedala, že limit mám do svojej šesťdesiatky. (Smiech.) Sú pre vás vzorom manželského spolužitia vaši rodičia? Určite áno. Práve oslavujú tridsiate výročie, takže im blahoželám k tomu, že spolu vydržali, a obdivujem ich. Veríte v živote na náhody? Podľa mňa náhody neexistujú. A nie je náhoda, že vaši rodičia sa narodili v ten istý deň, mesiac a rok, pritom každý v inom meste? A predsa sa našli... Tak ako ste povedali, zrejme sa našli. Všetky veci sa podľa vás dejú tak, ako majú? Myslím, že áno, že istým spôsobom máme niečo predurčené. Povedané divadelným jazykom, verím, že naše životy niekto režíruje, čo však neznamená, že môžeme byť ľahostajní, život brať ako samozrejmosť a o nič sa nesnažiť. Je na nás, ako ten zámer budeme odkrývať.

V seriáli Oteckovia hráte učiteľku Alicu. Aká je práca s detskými hercami? Nie sú na pľaci až priveľmi živé? Sú veľmi šikovné, napriek tomu, že sa od nich často vyžadujú náročné veci. Myslím, že to zvládajú výborne aj vďaka ich tútorke Dade Duditšovej, ktorá ich svojou svätou trpezlivosťou a neskutočnou energiou drží stále pripravené. Naučené textovo aj z hľadiska akcie. V novej sérii seriálu Kuchyňa hráte Čekyho manželku Nikolu. Hoci je zlatokopka, má pre vás aj nejakú sympatickú črtu? Nikola má svoje prosté malomestské túžby a sny a veľmi chce, len tú svoju energiu mieri zlým smerom. Mňa na nej bavia jej myšlienkové pochody, ktoré sú až detsky čitateľné. A to, že nemá hanbu, no za to má guráž. Nikola sa „akože“ chce s Čekym rozviesť, lebo si myslí, že ju podvádza. Je to to najstrašnejšie, čo môže ohroziť partnerský vzťah? Čo sa Nikoly týka, horší by bol bankrot. Myslím, že sa môžu stať aj horšie veci. Rada cestujete, s manželom Robom ste boli v Andalúzii a na svadobnej ceste až v Brazílii. Vnáša vám cestovanie do duše prievan ľahkosti bytia? Diaľky sú vo mne zakorenené už dávno, od čias strednej školy. A nesúvisí to len s relaxom, aby som si oddýchla od práce. Vždy som rada niekam vypadla či už po Slovensku, alebo spoznávať iné krajiny. Aký máte najväčší zážitok? Práve sme sa rozprávali s vašou vizážistkou, ktorá sa vrátila z Maroka, tak som si zaspomínala, čo som tam zažila ja. Boli sme tam na divadelnom festivale. Napríklad jeden z naj zážitkov tam bola oslava mojich sedemnástich narodenín, ktorú mi „natajnáša“ zorganizovali domáci. Ale zážitky sú neprenosné, ťažko sa opisujú. Máte kamarátky, s ktorými môžete podnikať babské jazdy? Mám, ale ja vlastne neviem, čo si mám pod babskou jazdou predstaviť. Asi som to účelovo nikdy neabsolvovala. Stretávame sa, chodíme na dovolenky, no skôr sú to zmiešané jazdy.

Už ste vydatá, aká ste kuchárka? Najlepšia! (Smiech.) Viem variť, ale nie je to moja záľuba. Keď treba, navarím. To neznamená, že si jedlo neviem vychutnať, len sa mi asi nechce dlho stáť za hrncami. No mám aj obľúbené recepty. Vystrieda vás niekedy manžel pri sporáku? Často, Roba baví varenie, najmä odkedy trochu zmenil stravu. A je špecialista na španielsku paellu, ktorú sa naučil, keď tam nejaký čas žil. Baví vás móda, nakupovanie? Také záujmy nemám. Som rada, keď niekto príde, napríklad ako pri dnešnom fotení, a oblečie ma. Chodiť po obchodoch ma strašne energeticky vysáva. Baví ma tvoriť kostým alebo šaty do konkrétnej predstavy, baví ma nosiť to, sledovať šikovných dizajnérov, no nakupovanie pre nakupovanie ma nenapĺňa. Čo vám nesmie chýbať v kabelke? Kľúče od domu. Už dvakrát sa mi stalo, že som sa vymkla a kľúče zostali vnútri. Musela som zavolať zámočníka, ktorý to vybavil za pár sekúnd. Povedala som si, že túto profesiu sa na staré kolená naučím. Budem zachraňovať vymknutých ľudí... (Smiech.) AKÁ JE V SKUTOČNOSTI? ANIČKA je veľmi sympatická a príjemná dáma, na ktorej vidno, že je so svojím životom spokojná. A darí sa jej nielen v seriáloch. Po ročnom angažmáne v nitrianskom divadle prišla ponuka z Astorky Korzo ´90, a vlani sa táto brunetka vydala za herca Roba Jakaba. Na otázky odpovedá so širokým prirodzeným úsmevom, niektoré sa jej možno zdajú až smiešne. Úsmevmi nešetrila ani pri fotení v našich outfitoch, ktoré jej pristali, akoby ich predvádzala na móle… Autor: Emil Babín Foto: Lýdia Czakó

Herečka Anna Jakab Rakovská: Ako zvláda filmové bozky? (VIDEO)

Výber pre vás