Ako ste si užívali doma obdobie karantény?
Paradoxne dobre. Bola to jedinečná príležitosť užiť si deti do sýtosti. A to nemyslím ironicky. Ja som s nimi najradšej na svete. Čas beží príliš rýchlo, takže som to, že sa na chvíľu všetko zastavilo, v tomto zmysle vnímala ako dar.
Dostali ste sa s deťmi aj niekam von alebo ste prísne dodržiavali povinné nariadenia?
Zostaňte zodpovední, to bolo aj naše heslo, a tak sme nosili rúška aj v lese. Deti situáciu hneď pochopili a na svoj vek sa k nej postavili veľmi zrelo.
So šesťročným Maxom a trojročnými dvojčatami Izabelou a Sofiou asi nuda nehrozí…
To teda nie! Moja „izolácia“ sa odohrávala za nekonečného vyťahovania hračiek, čítania rozprávok, hrania hier, čiže som mala o zábavu postarané. Do toho neustále varenie a upratovanie. Na meditáciu mi naozaj nezostával čas ani energia.
Máte v rodine nejaké spoločné záujmy, rituály, ktoré v ťažkých časoch môžu utužovať vzťahy?
Príroda je taký všeliek. Najviac som sa tešila z možnosti prejsť sa lesom, pozorovať odtiene zelenej, kochať sa výhľadmi. Deti sú nesmierne všímavé, pre ne je aj tá najmenšia prechádzka veľké dobrodružstvo.
Ani pôrody vám nepokazili štíhlu postavu. Nie je behanie okolo malých detí akési domáce fitnescentrum?
Jasné, že je. Myslela som si, že v karanténe určite priberiem, lebo nebudem mať svoju dennú dávku stresu, budem mať čas vyvárať a vypekať. Našťastie, výzva „hopa“, (čiže zobrať na ruky), prichádzala dosť často, aby sa tak nestalo.
Navyše rada chodíte rýchlo, akoby ste sa stále ponáhľali…
Áno. A rada tiež robím tristo vecí naraz. Som strašne rýchla. Občas sa mi to vypomstí. Niečo zabudnem, niečo stratím, niečo rozbijem...
