Bola láska na prvý pohľad. „Tahitský tanec som po prvýkrát videla, keď som bola počas strednej školy na výmennom pobyte v Kalifornii. Veľmi sa mi páčilo, že študenti tam majú rozbehnuté rôzne záujmové krúžky v rámci školy,“ hovorí Lucia. A tak si aj ona jeden vybrala. Zvíťazila salsa, ale keď asi o týždeň uvidela tréning polynézskeho krúžku, došlo jej, že sa rozhodla pre nesprávny tanec.

d
Zdroj: Robo Hubac

Hľadanie cieľa
Keď sa Lucia vrátila na Slovensko, veľa rokov sa nič nedialo. Až jedného dňa na ňu na internete vyskočil „kurz oceánskych tancov“. Takto sa dostala k Jane Mattovej, ktorá teraz zastrešuje havajské tance v Bratislave. „U nej som sa niekoľko rokov učila a vystupovala, ale uvedomila som si, že havajský tanec nie je úplne to, čo chcem. Pre moju povahu je málo dynamický a vášnivý, túžila som po tahitských tancoch,“ vysvetľuje Lucia. A keďže na Slovensku neexistoval žiadny kurz ani tanečná skupina, musela si ho vytvoriť sama. „Začala som vyhľadávať akúkoľvek príležitosť zlepšiť sa. Našťastie, dnes už viacero tahitských učiteľov cestuje aj do Európy.“ A tak za nimi cestovala do Budapešti, Berlína či do Štrasburgu, aby sa priučila niečomu novému.

Je to v hlave
Tahitskému tancu sa Lucia venuje už deväť rokov. Spočiatku pri ňom objavila aj svaly, o ktorých dovtedy nemala poňatia. A tanec sa nečakane dotkol aj jej duševného života. „Zistila som, že vyžaduje uvoľnenosť, inak pohyb panvou neurobíte alebo ho neurobíte rýchlo a kvalitne,“ vysvetľuje Lucia. Lenže na to, aby ste sa uvoľnili, potrebujete umlčať svoje sebakritické ja, zahodiť strach, utíšiť konštantné dialógy v hlave a úplne sa ponoriť do tanca. „Je to vlastne forma meditácie pre ľudí ako ja, ktorých nebaví len tak polhodinu nehybne sedieť,“ smeje sa Lucia a pokračuje, že nech už začne tancovať v akomkoľvek rozpoložení duše, odchádza spokojná, plná endorfínov a so širokým úsmevom na tvári.

d
Zdroj: Archív