Petra potrebovala spomaliť a úplne reštartovať svoj život. Pracovala v mediálnej agentúre. Práca ju bavila, možno preto neustriehla, že si naberá na plecia priveľa. Bolieval ju chrbát a bola stále vyčerpaná. Zaspávala kdekoľvek a kedykoľvek. Vyčerpanosť vyvrcholila vo chvíli, keď si prestala cítiť jednu stranu tela a zrazu nedokázala rozprávať.

Polovičný pes?
„Bol to strašný pocit, hlava mi fungovala, všetko som si uvedomovala, no keď som sa snažila povedať, čo sa so mnou deje, vyšli zo mňa len čudné neartikulované zvuky,“ rozpráva Petra. Spomenula si na kamarátku medičku, ktorá tvrdila, že najdepresívnejšiu prax zažila na neurológii, kde sa pozerala na mladých ľudí, ktorí sa po mozgovej príhode učili znovu rozprávať či jesť príborom. Petra vedela, že je najvyšší čas radikálne zmeniť život.

Pes , najlepší priateľ človeka... aj Petrin
Zdroj: Archív P.J.
Pes , najlepší priateľ človeka... aj Petrin

„Už ako dieťa som psy milovala. Mama so smiechom hovorievala, že som sa vlastne narodila ako polovičný pes. Ešte som ani nevedela poriadne chodiť, už som sa snažila dostať k susedovmu čuvačovi. Hrávala som sa, že som pes, behala som po štyroch a vedela som napodobňovať rôzne psie zvuky,“ hovorí o svojom ranom detstve Petra.