Odišla do nebíčka...
Moje šťastie sa zavŕšilo, keď sa nám po dvoch rokoch narodilo bábätko. Neopísateľný pocit, ktorý pozná len matka. Lenže osud mal so mnou iné plány. Šľahol ma bičom krutej bolesti. Moju Sarah som si užila len dva týždne, jednoducho prestala dýchať.

Odišla do nebíčka medzi anjelov a mne sa zrútil svet. Bolo mi na umretie. Chodila som ako bez duše a smútok vôbec nepoľavoval. Bola som aj u psychologičky, aby mi pomohla vyrovnať sa so stratou milovanej dcérky. Najhoršie bolo, že Kamil sa mi začal odcudzovať. Náš vzťah škrípal, nemala som chuť sa mu venovať...

s
Zdroj: Shutterstock

Obe deti choré
Prešlo zopár mesiacov a opäť som otehotnela. Mala som zmiešané pocity - radosť z toho, že budem mať ďalšie dieťatko, ale aj obavy, či bude v poriadku. Narodil sa mi Erik a moje obavy sa naplnili do bodky. Zistili mu Downov syndróm. Ale bol náš, mali sme ho radi tak, ako má asi každý rodič rád svoje dieťa.

Venovali sme sa mu, ako sme vládali. O ďalšie dva roky som priviedla na svet Tiborka. Aj u neho zistili lekári postihnutie - diagnostikovali mu Guilan-Barrého syndróm. Vôbec to nechápem. Nie som síce svätá, ale obe moje deti sú choré a nikdy nezažijú to, čo zdravé deti.