Keď mala 22 rokov, odišla študovať do Pekingu. Zostala tam päť rokov. Učila sa čínštinu, pracovala v marketingu, obchode, písala a vyučovala angličtinu. V januári si zbalila veci rozhodnutá, že sa s priateľom presťahujú do Južnej Ameriky.

Za svojím snom
Ešte pred odletom na iný kontinent chcela precestovať Áziu. Prvé dva týždne strávila s priateľom, ktorý síce zostal pracovať v Pekingu, ale kvôli oslavám Čínskeho nového roka mal voľno. „On do Indie ísť nechcel, pretože tam už bol niekoľkokrát, preto sme sa rozhodli pre Bangladéš. Plánovali sme, že tam spolu dva týždne pocestujeme, potom sama zostanem ešte ďalšie dva týždne a odtiaľ poletím do Indie.“

s
Zdroj: Archív

Bangladéš bol pre Viktóriu obrovský kultúrny šok. Kultúra a spoločnosť sú v tejto moslimskej krajine úplne rozdielne od tej našej. V hlavnom meste stretnete moderne oblečené ženy, kým v menších mestách ženu na ulici pomaly neuvidíte. Trčia celý deň doma. Varia a starajú sa o domácnosť.

Kde máte manžela?
Bangladéš je chudobná ľudnatá krajina. Zahraniční turisti akoby sa tam báli vkročiť. „Za vyše mesiaca som tam stretla asi päť cudzincov, ktorí boli tiež prekvapení, že vidia familiárnu tvár.“ Miestni ľudia sú nadšení, keď vidia nejakého cudzinca. „Všetci sa chcú s vami odfotiť a skamarátiť. ,Zhoršilo´ sa to, keď som na cestách zostala sama. Domorodci nevedeli pochopiť, ako môže žena cestovať bez sprievodcu. Pýtali sa ma na manžela.“ Viktória našťastie nosí na zadnej strane obalu telefónu ich spoločnú fotku. Vtedy sa jej stala záchranou. „Aha, tu je môj manžel, musel zostať pracovať v Číne, nemohol so mnou cestovať,“ obhajovala sa pred zvedavcami.