Zuby v zadku
Pri inom fotografovaní sa jej zasa do zadku zahryzol lev. Stalo sa to, keď Lucia chcela získať zábery odrastených zvierat pre istú organizáciu. Do výbehu ošetrovatelia vypustili mladého samca, samicu a levíča. Celý čas boli v strehu. Fotenie sa darilo do okamihu, kým levica nezdrapila Luciu za nohu. Hovorí: „Chcela sa len hrať, no keď vám tlačí na nohu čeľusť, ktorá môže drviť kosti, nie je vám všetko jedno.“
Medzitým sa pridalo levíča, ktorému sa zapáčil foťák, a začalo jej ťahať popruh. Kým ošetrovatelia riešili samicu s mláďaťom, Lucia upreto pozorovala samca. Až keď jej levica zovrela nohu silnejšie, otočila sa samcovi chrbtom. Skočil jej na chrbát a držal sa. Keď sa z nej začal kĺzať dole, zachytil jej zubami zadok: „Ako každý chlap, skrátka, vie, čo je najlepšie,“ smeje sa Lucia.
Pred časom mi skrížila cestu rodinka diviakov. Tak ma prekvapili, že som si ich ani neodfotila.
Stretnutie s vlkmi
Mladej Košičanke je jasné, že na mačkovité šelmy si musí dávať veľký pozor. Jej najväčšou vášňou sú však vlky. „Sú to magické a veľmi inteligentné zvieratá,“ hovorí. „Vlky sú osobnosti, ktoré neoklamete kusom mäsa. Samy nikdy nezaútočia a na rozdiel od psov, nevyhľadávajú konflikty.“
K vlkom ju paradoxne priviedla jedna japonská kreslená rozprávka, v ktorej vystupovali biele vlky veľké ako kone. Neskôr zistila, že naozaj existujú arktické vlky, aj keď sú podstatne menšie. Skutočné vlky videla až neskôr. Natrafila na ne cez manželov, ktorí majú chovateľskú stanicu československých vlčiakov a chovajú aj vlky. „Nevedela som sa na ne vynadívať,“ priznáva Lucia. „Pri prvom kontakte som ich takmer nefotila, len som na ne v nemom úžase hľadela.“
