Nútený odchod z domu
Dom, záhradu a príslušenstvo prepísal starký kedysi na moju maminu, ktorá to nechtiac prijala. Niečo vnútri jej už vtedy navrávalo, aby to nerobila. Mohla si ušetriť mnohé vrásky. Tušila, že budú problémy, a nemýlila sa. Takmer všetky noci sa niesli v znamení rušenia nočného pokoja, hádok, naschválov... Neraz musela zasahovať polícia, až sa prípad ocitol na súde. Po niekoľkoročnom psychickom terore sme sa presťahovali k druhému starkému. Bola to jediná možnosť. A čo je najhoršie, moju maminu z rodičovského domu vyštvala vlastná matka.

w
Zdroj: Shutterstock

Jeden nikdy nevie...
Prešlo veľa prebdených nocí, kým súd vyniesol verdikt. Všetok majetok po starkom priklepol mamine. Opäť sa potvrdilo staré príslovie: Kto chce kam, pomôžme mu tam. Mysleli sme, že starká sa konečne zmení. Kdeže! A tak sme s ňou prerušili akékoľvek styky. Z maminho domu však neodišla a ani mamina ju nikdy nevyhadzovala. Stále ju berie ako svojho rodiča, ktorý síce napáchal veľa zla, ale napriek tomu stále zostáva rodičom.

Či starká ľutuje, čo nám spôsobila, netuším. Dodnes sa neprišla ospravedlniť. Keby sa ma vtedy niekto spýtal, či mám starkú rada, povedala by som, že nie. Brala som ju ako ničiteľa svojho detského sveta. A ako je to s našou rodinkou dnes? Rodičia majú prácu, my so sestrou študujeme na vysokej škole. Nič nám nechýba. A hlavne - máme vysnívaný pokoj. Aj keď pri mojej starkej jeden nikdy nevie...