Okamžite ju odviezli do nemocnice. Vyšetrenie na chirurgii odhalilo ich pôvod. Janka trpela takzvanou ulceróznou kolitídou, teda ochorením hrubého čreva. Mala len desať rokov.
Často na toalete
Janka vysvetľuje: „Je to choroba, ktorá sa nedá vyliečiť. Mala som veľké bolesti a krvácala som z konečníka.“ Často musela „vysedávať“ na toalete a úplne zmeniť stravovanie. S chorobou sa časom naučila žiť. Prešla pubertou, zvládla strednú školu, zamestnala sa, dokonca od osemnástich rokov aj podnikala. Vždy ju však neposlušné črevá obmedzovali.
Choroba ju nútila chodiť na toaletu častejšie, než je bežné, bola neustále unavená a v práci nebola žiadna hviezda. Preto jej zamestnávatelia dali po istom čase vždy výpoveď. „Vraj som bývala pričasto na toalete,“ objasňuje ich dôvody Janka. Kolegovia ju totiž radi a často osočovali, že sa ulieva a na toaletu chodí len telefonovať. „Kiež by tomu tak bolo! Ani mne to nebolo príjemné, ale nikomu som nepovedala, že mám takmer neznesiteľné bolesti.“
 |
Smoliarka
A tak Janka vystriedala za niekoľko rokov viacero zamestnaní. „Najhoršie je, keď vám ľudia neveria a tvrdia, že si bolesť vymýšľate.“ To sa podpísalo aj pod jej psychiku. Janka trpela panickou aj úzkostnou poruchou, navštevovala psychológov aj psychiatrov. „Nepomohli mi. Padla som na úplné dno. Bolo toho na mňa priveľa. Neustále bolesti, problémy v práci aj smola vo vzťahoch. Až prišiel deň, keď som bola až taká zúfalá, že som sa pokúsila zabiť!“ Skončila na psychiatrii a v zdravotnej karte jej pribudla nová diagnóza...
Návrat choroby
Ďalšie dva roky sa vodilo Janke dobre. Vraví: „Kvôli mame som sa snažila žiť normálny život.“ Bežné stresy ju však vrátili späť do začarovaného kruhu chorôb a trápenia. „Veľmi mi chýbal pokoj a harmónia. A to sa odzrkadľovalo na mojom tele.“ Z ničoho nič sa jej vrátili bolesti, hnačky, krvácanie a nekonečné vracanie.
 |
„Bolo to oveľa horšie ako pred rokmi. V posteli som v bolestiach preležala tri týždne,“ vzdychne si Janka a dodáva, že jej žiadna domáca liečba nezabrala. Bolesti trvali ďalej a bolo jej zo dňa na deň horšie. „Celé dni som presedela na toalete. Nemohla som nič jesť.“ Keď už toho bolo neznesiteľne priveľa, išla na pohotovosť do Zlatých Moraviec.
Návrat domov
Skončila v nemocnici. „Poležala som si tam desať dní, ale nedočkala som sa takmer žiadneho poriadneho vyšetrenia,“ hovorí Janka. „Nasadili mi len dajaké lieky a prepustili ma domov napriek tomu, že som nebola v poriadku.“ Za niekoľko týždňov schudla 15 kilogramov, ale bolesti neutíchali ani doma.
„Nič nezaberalo, mala som pocit, že mi už nikto nepomôže,“ hovorí so slzami v očiach mladá žena. Bola zúfalá z choroby aj z prístupu mnohých ľudí. Vraví, že sa od nej všetci odvrátili, zostali len rodičia a ošetrujúca lekárka, ktorá za ňou chodila domov. V jeden deň, keď odišla, sa začalo peklo. V noci dostala Janka také bolesti, že skolabovala. Rodičia jej zavolali záchranku, ktorá ju odviezla do nitrianskej nemocnice. Vtedy vážila Janka už len štyridsať kíl...
 |
Boj o život
Na JIS-ke si poležala šesť dní. Jej stav sa zhoršoval, prežívala len na infúziách. Konečne jej urobili ďalšie vyšetrenia. Tie odhalili chronický zápal hrubého čreva a vredy na hrubom čreve. To bolo také oslabené, až jej hrozilo to najhoršie. Spomína: „Vyľakala som sa, ale zároveň sa mi aj uľavilo, lebo bolo konečne jasné, čo mi je!“ Lekár jej podal ruku a spýtal sa: „Budete teraz s nami spolupracovať? Ide vám o život!“ Janka mu len stisla ruku, rozplakala sa a povedala: „Urobím všetko. Len ma zachráňte!“
Záchranná akcia
Napojili ju na množstvo hadičiek a káblikov. Kŕmili priamo do žalúdka, do krku jej zaviedli kanylu. Začal sa boj o život. Po šiestich dňoch, keď sa jej stav stabilizoval, poslali pacientku do Bratislavy.
„Zachránili mi tým život,“ vraví Janka. „Cesta v sanitke bola nekonečná a veľmi únavná. Ešte stále som bola na tom veľmi zle.“ Príchod na chirurgiu v jednej z bratislavských nemocníc jej však dal šancu na lepší život, aj keď to tak spočiatku nevyzeralo.
Previezli ju do izby číslo päť. Janka si ľahla do postele unavená a takmer v sekunde zaspala. Keď precitla a otvorila oči, stáli pri nej lekári. Hľadela na nich a čakala, čo povedia. Dozvedela sa, že jej stav je natoľko vážny, že ak nezaberú lieky, hrozí jej operácia, pri ktorej jej odstránia veľkú časť hrubého čreva a urobia vývod. Janka spomína: „Pozerala som sa na nich, ale bola som myšlienkami niekde inde. Sama seba som sa pýtala prečo?“
Šťastný koniec
Prešli ďalšie dva týždne. Agresívna liečba našťastie zabrala a Janka sa vyhla operácii. „Vyšlo to!“ hovorí nadšene. No prešlo až šesť týždňov, kým po prvýkrát dostala na obed akúsi kašu. Pre Janu to bolo najlepšie jedlo, aké kedy jedla, lebo ju akoby zázrakom nič nebolelo. Po ďalších dňoch prešla na tuhú stravu. „Prvé ,normálne´ raňajky som zjedla rekordne rýchlo. Taká som bola vyhladovaná,“ smeje sa Janka. A ako sa má dnes? Vie, že nad chorobou nezvíťazila, kedykoľvek sa môže vrátiť. Užíva si však každý deň bez bolesti. Snaží sa vyhýbať stresom a obklopuje sa milými ľuďmi. Ako je aj jej mama Ivana.
Autor: Marcela Martinková
Foto: Shutterstock.com
