Otec, 82-ročný vdovec, bol pomerne vitálny, s jasným rozumom a hlavne s hrdou povahou, preto moju pomoc rázne odmietol. Na moje naliehanie predsa len v pondelok zašiel k obvodnému lekárovi na odber krvi a ten ho ihneď poslal do nemocnice. Tam mu však službukonajúci lekár oznámil: „Nie je to nič akútne, choďte domov.“ Toto mi otec bezmocne oznámil, netušiac, čo mu hrozí. V sobotu včas ráno už nežil. Našla som ho ležať v posteli a nepočula dýchať. Bolo mi, akoby som stratila vlastnú dušu. Telo neposlúcha, srdce ide od žiaľu z hrude vyskočiť, mozog odmieta uveriť…

Po otcovej smrti začalo RABOVANIE v jeho dome...

Čierna ovca rodiny
Milovala som svojich blízkych i otca, aj keď ma považovali za čiernu ovcu rodiny. Moje miesto na dlhé roky zabrala sestra s deťmi a so švagrom. Až po sestrinej a matkinej smrti sa mi opäť otvorili dvere do otcovho príbytku bez ohľadu na to, aké veľké chyby som v živote urobila. Zahojiť rany odlúčenia sa nám úspešne darilo. Moja úcta k otcovi hraničila s pocitom, aký prechovávame len k niekomu, koho si veľmi vážime. Kto nám je nadovšetko drahý.

Privolaný lekár potvrdil smrť a pohrebná služba zariadila všetko potrebné. Nikdy nezabudnem na ten zdrvujúci pohľad, ako otca vynášajú v truhle a nakladajú do čierneho auta. Dom zostal prázdny, ale plný spomienok. Otcove okuliare, cigarety spolu s peňaženkou na stole, neumytý riad, utierka prehodená cez stoličku, všetky jeho veci mi pripadali, akoby si len niekam odskočil a každú chvíľu sa mal vrátiť…