Bez jednej ruky
Mareka čakalo postupne niekoľko operácií. Po krátkom čase sa mohol vrátiť do bežného života, lebo telo sa mu napriek zraneniam spôsobeným výbuchom hojilo zázračne rýchlo. Lekári mu však museli amputovať roztrhanú ruku. Rodičov sa Marek snažil príliš nezaťažovať. Naučil sa zaväzovať šnúrky na topánkach jednou rukou, po čase mu nerobilo problém ani narúbať drevo. „Dnes som úplne sebestačný,“ vraví a pokračuje, že na život bez ruky sa dá zvyknúť. Vraví, že má kamaráta, ktorý jednou rukou šoféruje trebárs až do Holandska.
Už žiadne výbušniny
Marek má od onoho nešťastia pred výbušninami rešpekt a zakazuje ich aj synovi. „Ten má dokonca zatrhnuté aj obyčajné prskavky,“ smeje sa. „Deti dokážu s výbušninami robiť všeličo. Darmo si niekto myslí, že je to neškodná zábava. Aj obyčajný pirát sa dá vylepšiť a megapirát môže pri troche nešťastia odtrhnúť prst!“ Dôkazom je jeho známy, ktorému zábavná pyrotechnika potrhala obe ruky. Nehoda teda Marekovi zmenila nielen zmýšľanie, ale aj život. Po úraze musel zanechať pôvodnú školu a začať v špeciálnej na Mokrohájskej ulici v Bratislave. Vraví, že až tam si uvedomil, že jeho odtrhnutá ruka je v porovnaní s úrazmi, ktoré mali za sebou jeho spolužiaci, len drobným škrabancom.
V reprezentačnom drese
Marek mal vždy blízko k športu, najmä k futbalu. Na Mokrohájskej dostal možnosť vyskúšať si volejbal. To, že má talent, objavila jeho učiteľka, ktorá mala na starosti tím telesne postihnutých športovcov. Marek je chudý a vysoký, videla v ňom potenciál, a tak ho zavolala na tréning. O dva týždne neskôr už s družstvom odchádzal na sústredenie do Tatier. Marek sa tak vypracoval, že v roku 1996 reprezentoval so svojím volejbalovým tímom Slovensko na paralympiáde v Atlante. Hrdí sa: „Získali sme striebornú medailu. O štyri roky neskôr sme sa dostali aj do Sydney. Tam sme boli bronzoví.“
