Ženy chránia planétu: Osud Zeme nám nie je ľahostajný
Zdroj: Picasa


Odpad nám prerastal cez hlavu

Bratislavčanka Andrea Meredith (36) nedá dopustiť na vrecká z kukurice. Dokonca ich začala vyrábať.

Ten nápad sa zrodil v obchode, keď si pri platení všimla, koľko obalov nesie domov. Ovocie aj zelenina, pečivo, chlieb – všetko som vložila do plastových vreciek. Uvedomila som si, že sa to dá aj inak.

Biorodina
A tak mama dvoch malých synov začala uvažovať, ako to zmeniť. Vymyslela jednoduché a praktické riešenie - ekovrecko z kukuričného škrobu. „Unesie jedenapolkilový nákup. Dá sa použiť viackrát a po doslúžení recyklovať,“ ozrejmuje Andrea, ktorá o sebe tvrdí, že vždy dbala na ekológiu. „Odpad sme separovali ešte, kým som bývala s rodičmi. Otec kúpil malý domáci lis na plasty a snažili sme sa, aby všetko nepotrebné putovalo do správneho koša alebo na charitu,“ upresňuje Andrea.

Ťažký začiatok
O recykláciu sa začala viac zaujímať počas materskej dovolenky. Množstvo odpadu, ktoré vyprodukovala jej štvorčlenná rodina, jej začalo doslova prerastať cez hlavu. Preto hľadala možnosť, ako to zmeniť. „Kukuričný škrob ma oslovil hneď, ako som sa o ňom dozvedela. A myšlienka, že dokážem z kukurice vyrobiť ľahký, priehľadný tkaný a kompostovateľný materiál, ma nadchla,“ hovorí Andrea.

Ženy chránia planétu: Osud Zeme nám nie je ľahostajný
Zdroj: Picasa

Na začiatku bolo všetko – veľké výzvy, plány, nadšenie, veľa učenia sa, prvé chyby, nezdary, frustrácia, túžba nevzdať sa a znova skúšať, viera v zmysel toho, čo robí. To všetko bolo nové a všetko sa učila – od prvého návrhu, ako bude vrecko vyzerať, až po jeho ušitie. „Keď toho bolo veľa, snažila som sa sústrediť len na jeden ďalší krok. A keď bolo najhoršie, povzbudili ma ľudia, ktorým sa moje vrecká páčili.“

Myslí ekologicky
„Možno to vyznie ako klišé, ale myslím pozitívne,“ rozpráva Andrea. Vidím tam niekde vpredu výsledok všetkého snaženia, teším sa z malých úspechov a som vďačná za to, kde teraz som.“ Robí, čo ju baví a teší. Dnes už venuje všetok čas len vreckám, do zamestnania sa po materskej nevrátila. Vraj by sa to už nedalo zvládnuť.

Nestretáva sa však občas s tým, že ju okolie označuje za trošku „uletenú“ bio- ekomatku? „S tým som sa ešte nestretla a to ma teší. Navyše, ani ja sama sa tak nevnímam. Neverím veľmi na nútenú motiváciu ani dobre mienené rady.“

Ušiť vrecko bol boj

Eliška Jedináková (27) pochádza zo Starej Turej a tiež myslí ekologicky. Uchvátili ju výrobky z prateľného papiera.

Ženy chránia planétu: Osud Zeme nám nie je ľahostajný
Zdroj: Picasa

Vyštudovala síce hotelovú akadémiu, no vždy mala blízko k tvorbe a ku kresleniu, a tak si dnes plní svoj sen. Vyrába eko tašky, vrecká, obaly či podložky pod poháre z vegánskeho prateľného papiera.

Rázna zmena
Pred časom na ekológiu príliš nedbala. Pred rokom si však uvedomila, že je načase začať od seba. Od separovania odpadov prešla k ekovýrobkom. „Čítala som veľa článkov, sledovala diskusie a príspevky na sociálnych sieťach a to ma donútilo trocha sa zmeniť. Ja aj moji priatelia sme sa začali viac zaujímať o to, ako napríklad doma nevytvárať odpad, obmedzili sme používanie plastov, podporujeme lokálnych výrobcov a predajcov, dokonca sme obmedzili nákupy oblečenia,“ prezrádza Eliška.

Nezvratný krok
Zaujal ju materiál, ktorého názov sa dá preložiť ako prateľný papier. Je to akási alternatíva pravej kože, neobsahuje však plasty ani živočíšne zložky. Ako však s výrobou prateľných vreciek začínala? „Najskôr som sa začala učiť šiť s bežným textilom. Ten je však poddajnejší, preto keď som začala šiť z prateľného papiera, bol to boj,“ priznáva Eliška. Pri šití musíte myslieť niekoľko krokov dopredu. Ak totiž urobíte chybu, neviete ju opraviť, keď ihla prešije materiál, dierky po vpichu už ostávajú.

Koľko vreciek teda skončilo v koši? „To presne neviem,“ smeje sa Eliška. „Ale zopár ich bolo!“ Napriek pokazenej nálade, za ktorú mohli nepodarky, urobili Eliške vlastne službu a na ďalší pokus už bola o niečo šikovnejšia. „Ale priznávam, ešte aj dnes sa stane, že sa niečo nepodarí. No môžem povedať, že s prateľným papierom a so šijacím strojom sme sa už takmer zladili...“

Ženy chránia planétu: Osud Zeme nám nie je ľahostajný

Biožena
Stala sa z Elišky biožena? „Myslím, že od tohto mám na míle ďaleko,“ hovorí. „Snažím sa len ostatným ľuďom ukázať, že existujú alternatívy. Nemusí nám byť ľahostajné, odkiaľ sme si kúpili nejakú vec a v čom bola zabalená.“ Inak sa napríklad správa, keď si chce kúpiť oblečenie.

Má si kúpiť tričko za 15 eur, ktoré je ručnou prácou domáceho výrobcu, alebo tričko odniekiaľ z Bangladéša, ktoré šilo dieťa za neľudských podmienok, ale stojí len 5 eur? Eliška v tom má jasno. „Radšej si kúpim o pár eur drahšie tričko, ale viem, že ho vyrobil človek, ktorého možno poznám. Viem, že pri výrobe použil prírodné zdroje. Viem, že tričká šije sám, vytvára si motívy, potlače. U mňa je voľba jasná,“ ukončuje Eliška.  

Autor: Marcela Martinková
Foto: Archív