Maca

Aj keď vyštudovala dve vysoké školy a mala mnoho pracovných príležitostí, rozhodla sa pre život mimo civilizácie. Ako sa k chatárčeniu dostala? „Najskôr som robila brigádničku na Zbojníckej chate. Zamilovala som si to tam,“ rozpráva Janka. Keď sa teda ešte počas štúdií dozvedela o možnosti prenajať si Zamkovského chatu, neváhala a bola jednou z uchádzačov. Mala vtedy len dvadsaťšesť rokov.

Novodobí Robinsoni? Dnes už Janka chatu vlastní a žije v nej takmer nepretržite. Prístup k nej je totiž zložitý. Chata leží asi na hodinu pešej chôdze od civilizácie a má vlastnú vodnú elektráreň aj vodovod. Keď však voda počas zimy zamrzne, môže byť zle... „Problémy? Samozrejme, že sú,“ hovorí Janka a tvrdí, že sa s nimi naučili žiť. Ale keďže elektrinu si zabezpečujú sami, je pre nich dôležitý každý kilowatt. „Musíme si poradiť so všetkým, čo nám príroda pripraví. Ale žijem tu desať rokov, tak som si už zvykla.“

Bez elektriny to nejde Z chaty sa za roky stalo útočisko pre tisícky turistov. S jej chodom jej pomáha personál a bratia Miro a Andrej. Starajú sa aj o elektráreň, lebo prevádzkovať ju nie je vraj žiadna „sranda“. Čo však robia, keď voda počas tatranských zím zamrzne? „Je dôležité dbať na to, aby sa to nestalo. Nielenže by sme nemali elektrinu, ale nefungovala by ani čistiareň odpadových vôd a najmä by sme nemohli kúriť.“ Chata je už poriadne stará a má veľmi zlú izoláciu. A dve hodiny bez zdroja tepla znamenajú mráz aj vnútri chaty.&nbsp; „Aj to je dôvod, prečo sme sa po sedemdesiatich rokoch od jej postavenia pustili do rekonštrukcie. Prerábame jedáleň a zatepľujeme, lebo v lete sa to dá, ale zima je v horách ťažká...“

Vo Faradayovej klietke Počasie vie byť podľa Janky v horách extrémne. V lete sú hrozbou blesky, počas zimy zas snehové fujavice. A hromobitie? Janka ho definovala národne, podľa slov našej štátnej hymny: Nad Tatrou sa blýska... Vysvetľuje: „Je to tu vtedy des a hrôza. Ale nad nami sú aj iné chaty, tie to majú pre vyššiu nadmorskú výšku ešte horšie.“ Postaviť však funkčný a bezpečný bleskozvod, to je vy vysokých horách poriadna výzva. Zeminy, do ktorej by mohli zviesť elektrické výboje, je tam žalostne málo. Preto všetky budovy pospájali do Faradayovej klietky a uzemnili ich oceľovými platňami. Napriek tomu ide vždy z bleskov strach.

Elektráreň nad hlavou Janka vraví: „Búrky treba rešpektovať, je lepšie ich prečkať v príbytku a nie pod holým nebom.“ Čo sa však deje, keď stiahne chata blesk? „Našťastie nás ešte netrafil hlavný, ale len jeho odnož. Ale aj tak je to nepríjemné. Je to rachot. Preto sa modlím, aby to buchlo niekde nad nami a nie priamo do nás,“ hovorí Janka, ktorá dobre vie, o čom je reč, veď pracovala aj na vyššie položenej Zbojníckej chate. Život tam bol oveľa tvrdší. Spomína: „Víchrice sme mali na dennom poriadku. Fúkalo tam vlastne stále a v lete boli také búrky, že sa z nich ježili chĺpky na tele.“ Počas búrok totiž nesmeli ani len umývať riad. Nemohli sa dotknúť vody, lebo všade vznikali výboje...

Ubrumkaný spoločník Súčasťou hôr sú aj medvede. Už pred rokmi Janka avizovala, že s nimi bude problém. Aj keď v okolí Zamkovského chaty sa zjaví medveď len občas, v doline s nimi majú patálie oveľa častejšie. „Je mi to ľúto,“ vraví Janka. „Postupom času sa z nich stali rabovači. Je ich veľa a nemajú svoje územie.“ A tak najmä medvedice vodia mláďatá na miesta, kde to poznajú. Hľadajú pre ne obživu aj v kontajneroch, ale nezjedia zďaleka všetko, sú prieberčivé. Napríklad keď medveďovi chutia jogurty, vyberie si len tie, iného sa ani len nedotkne...

Bezpečnosť nadovšetko Janka vraví, že kvôli bezpečnosti postavili okolo chaty elektrický ohradník. „Chodí k nám len asi štvorročný tínedžer,“ prezrádza. „Na ohradník si však zvykol a zopárkrát prešiel až k chate.“ Chránia sa teda, ako vedia, lebo strelné zbrane nemajú. Vraj majú pri ohrození použiť sprej na medvede. Janka ho však nechce, má iný recept. „Nechodíme von z chaty za tmy ani skoro ráno. Najbezpečnejšie to je, keď je vonku ruch. Medveď totiž neútočí prvoplánovo a človeku sa radšej vyhne. Ale aj tak treba byť neustále v strehu.“

Sneh ich nezastaví Keď v Tatrách počas zimy naváľa metre snehu, krajina sa premení na rozprávku. Môžu haldy snehu zahatať prístupovú cestu? „V zime, keď lyžiari udupú chodník, na chatu vyšliapete aj s detským kočíkom,“ vraví Janka. Na jeseň a počas jari, keď sú cesty šmykľavé, je to horšie. Zima je oproti letu iná v tom, že v doline je ticho. Nehučí tam voda. Janka priznáva, že v medziobdobiach je lepšie si cestu do hôr dvakrát rozmyslieť. Aj ona, skúsená horalka, párkrát podcenila situáciu, a to ju mohlo stáť život. „Bolo to pred rokmi. Išla som na chatu s dcérou, ale tak strašne sa šmýkalo, že som musela čakať, kým mi prinesú z chaty na nohy mačky. Dovtedy som sa desiatky minút držala kosodreviny...“

Z chaty síce pošlete esemesku, ale z mobilu si nezavoláte. Podobne je to aj s wi-fi. Preto ich majú radi rodičia tínedžerov, najmä keď ich chcú odstrihnúť od siete. Donedávna to Janka nechápala, ale dnes už vie, o čom je reč. Aj jej syn by bol schopný presedieť krásny deň za počítačom namiesto potuliek horami.

Žije na STRECHE Slovenska: Na VRTOCHY prírody som si zvykla

Plus TV

Soňa Müllerová prekvapilo prehovorila o synovi Filipovi: Fíha, prezradila o ňom, že...

Najzaujímavejšie momenty Zlatých glóbusov. Kto zažiaril?

Ktoré potraviny zvyšujú riziko vážneho ochorenia? Obmedzte ich v jedálničku

Výber pre vás