Slovenky v zahraničí: Adriana volá Južnú Ameriku druhý domov

Slovenky v zahraničí: Adriana volá Južnú Ameriku druhý domov

Takmer dve desaťročia prežila v siedmich rôznych krajinách sveta. Srdce nechala na ďalekom juhu. Adriana Kipczaková (40) z Jablonového, malebnej dedinky na Zahorí, túžila odísť zo Slovenska už ako dospievajúca. Na autobusovej stanici v Bratislave zasnívane pozorovala veľký poschodový autobus, ktorý mieril za hranice. Napokon doň na prelome tisícročí aj nastúpila...

Odrazový mostík v Berlíne
Jej prvá „výprava“ smerovala do Berlína, kde sa zamestnala ako aupairka. Keďže Slovensko ešte nebolo v Európskej únii, potrebovala víza aj pracovné povolenie, no hlavne odhodlanie zdokonaliť sa v cudzej reči a spoznať svet. „Berlín je moja srdcovka dodnes. Je to veľkomesto, v ktorom sa mieša celý svet, ľudia navzájom neposudzujú svoj vzhľad, oblečenie ani farbu pleti. Naučila som sa tu postarať o seba a byť zodpovedná za svoje rozhodnutia,“ spomína dnes Adriana.

Po dvoch rokoch Nemecko vymenila za ostrovnú Maltu, a tú zase po troch mesiacoch za pohodlné Holandsko, ktoré popri staraní sa o deti aj celé precestovala. S prácou au-pair skoncovala až v anglickom Oxforde, kde sa zapísala na univerzitu a postavila sa na vlastné nohy.

Horúce cesty osudu
Volanie po horúcom a ďalekom juhu prišlo počas výmenného pobytu v Uruguaji, kde jej spolubývajúci básnil o svojej domovine – Čile. „Keď som sa vrátila do Británie, dostala som e-mail, ktorý bol mojím osudovým míľnikom. Hľadali učiteľov angličtiny práve do Čile.“

Adrika sa zaťala a do roka získala certifikát na výučbu žiakov. Z upršaného Anglicka odcestovala do tajomného Čile, ktoré sa pýši revolučnou minulosťou a veľmi rozmanitou prírodou, vďaka cípovitému útvaru, ktorý lemuje pobrežie Tichého oceána aj majestátne Andy.

Čile nie je len pobrežie
„Po týždňovom tréningu v hlavnom meste Santiagu mi pridelili mesto Calama, ktorého polohu nikto presne nevedel. Spýtala som sa, či je to pri mori. Keď mi povedali, že nie, rozplakala som sa,“ spomína Adriana.

Bolo to ďalekých 230 kilometrov od pobrežia, v blízkosti významných baníckych oblastí. Utrela si teda slzy a vydala sa na 21-hodinovú cestu autobusom. Prvotný dojem opäť raz vylepšila južanská pohostinnosť. Jej hostiteľka Martha ju ešte v ten večer zobrala na rodinné stretnutie a zoznámila ju s prostredím.

Polrok v divokom Peru
Adriana strávila niekoľko mesiacov výučbou detí v Montessori škole, a keď jej skončila zmluva, presunula sa do Arequipa, takzvaného bieleho mesta v Peru, kde sa mladá učiteľka tak zabývala, že sa začala cítiť ako doma.

„Peru je v porovnaní s Čile divokejšie a prostejšie, žije tu viac domorodcov a je menej vyspelé, no ja som mala šťastie na ľudí aj situáciu a cítila som sa tam veľmi dobre. Navyše ako beloška som mala brány všade otvorené a ľudia boli nápomocní a milí,“ spomína Adriana.

Láska Andy prenáša

Po čase ju však vietor opäť zavial do mestečka v Čile a do tej istej hostiteľskej rodiny, s ktorou ju spojili okrem praktických aj srdcové záležitosti. Hovorí: „Zaľúbila som sa do ich syna Josého. Prežili sme spolu dva roky a množstvo dobrodružstiev. Bol mojím veľkým učiteľom, a to najmä v duchovnom rozvoji. Veľa sme sa venovali joge a meditačným cvičeniam.“

Joga každodenná
V prímorskom meste La Serena, kam sa zaľúbenci presťahovali, okrem výučby v ďalšej Montessori škole precvičovala Adriana aj jogu v nemocnici, v ktorej José pracoval. V roku 2017 sa ich láska napokon skončila, no v ďalšom prímorskom meste, v Antofagaste, jej osud privial skvelú prácu v prestížnej bilingválnej škole.

Sympatická Slovenka sa joge venuje dodnes. Stala sa jej každodennou spoločníčkou, rovnako ako stretávanie nových ľudí, s ktorými sa delí o cestovateľské zážitky. „Antofagasta mi veľmi prirástla k srdcu najmä teplou klímou, v zime býva 10-18 stupňov Celzia, horúce letá zas osviežuje vánok od oceánu.

Dni som trávila v zamestnaní, víkendy na pláži a tri mesiace do roka na dovolenke, kde som si náročnú prácu vykompenzovala,“ vysvetľuje Adriana, ktorá ešte pred niekoľkými mesiacmi po práci zabárala chodidlá do horúceho čilského piesku.

Návrat k rodine

V tom čase sa však mesiac s mesiacom spojil a učiteľka čilských detí sa neukázala v domovine tri roky. Keď napokon vlani prišla za blízkymi na dovolenku, prvý raz si uvedomila, ako jej Slovensko chýba. Hovorí: „Pocítila som túžbu vrátiť sa za rodičmi. A tak sa aj stalo.“

Čilský život sa jej však nenávratne zapísal do duše. „Chýba mi tá nehostinná púšť, v ktorej vám vlasy elektrizujú, pokožka vysychá a nos krváca 3 300 metrov nad morom. Chýbajú mi tí ľudia prepojení s matičkou zemou, ich rituály a zvyky. Chýba mi morský vánok, východy slnka nad Andami a západy nad oceánom. Pohodový život, ktorý sa odohráva vonku, aj tamojší známi – moja duchovná rodina,“ dojímavo sa vyznáva scestovaná Slovenka.

Pikošky o Čile od Adriky

  • Považujú sa za tretí svet a čudujú sa, prečo k nim chodíme. Myslia si, že všade musí byť lepšie ako u nich.
  • Cez deň sú teploty okolo 35 stupňov Celzia, no večer v púšti Atacama klesajú aj pod 10 stupňov.
  • Ani napriek nočnej zime v severnom Čile nepoužívajú radiátory. Večer sa skrátka navlečú do zimných búnd.
  • Keď párkrát do roka zaprší, všetko je paralyzované a nejde sa do školy.
  • Na severe žijú väčšinou domorodci, povodní obyvatelia z pohoria Ánd.
  • Ich kultúra je spätá s prírodou, ktorej prinášajú obety a vykonávajú rituály.
  • Čiľania su veľkí národovci, počas sviatkov na všetkých budovách visia vlajky.
  • Na najväčší národný sviatok Fiestas Patrias sa tešia celý rok. Je to týždeň tancovania, jedenia a pitia.
Autor: Bona Ondrášková
Foto: Archív A. K., shutterstock.com
Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa