Slovenky v zahraničí: Klára ušla na Západ tri roky po okupácii

Slovenky v zahraničí: Klára ušla na Západ tri roky po okupácii

Pani Klára Silva (69) odmalička snívala o tom, ako bude objavovať svet, spoznávať nové krajiny a ich kultúru.

Snívala o tom, ako sa prechádza v Paríži po Louvri za tónov šansónov Edith Piaf. Alebo ako počúva brazílsku sambu a predstavovala si, že tancuje v karnevalovom sprievode v Riu. Tieto sny a túžba spoznávať iné krajiny boli vo vtedajšom Československu takmer nedosiahnuteľné, no u nej zároveň také silné, že sa v roku 1970 ako 19-ročná bez akýchkoľvek skúseností vydala za hranice.

Nemala povolenie vycestovať na Západ, žiadny plán ani peniaze. „Na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave som nastúpila do zájazdového autobusu do Juhoslávie a životná cesta sa začala,“ spomína dnes slovenská Kanaďanka na časy, ktoré si dnešní mladí asi nevedia predstaviť.

Odvážny útek za slobodou

V autobuse sa spriatelila s Helenou, s ktorou ich v chorvátskom Poreči ubytovali spolu v izbe. Postupne sa jedna druhej priznali, že majú rovnaký plán – utiecť cez hranice do Talianska. „Hľadali sme rôzne spôsoby, ako sa tam dostať. Boli sme také smelé, že sme sa pýtali aj domácich, či by nás nepreviezli. Pýtali si však zato nemalé peniaze, ktoré sme nemali...“ Nebojácne dievčatá to teda skúsili na vlastnú päsť – na malom nafukovacom člne, ktorý sa hneď na začiatku roztrhol o kameň...

Prevoz pod sedadlami
Vtedy zakročil osud. Stretli milých mladých Nórov, s ktorými sa dohovorili na prevoze. Teda Helenka. Pani Klára vtedy ešte nevedela ani slovo po anglicky... Severská partia mala cestovnú dodávku, v ktorej sa smelá dvojica natlačila do úzkeho priestoru pod sedadlami. „Mali sme veľký strach, ležali sme tak natesno, že sme nemohli dýchať a kompletne sme sa spotili,“ spomína Klára, akoby to bolo včera.

Čakanie v Paríži
Ich cesta pokračovala cez Taliansko do Francúzska. V Paríži sa dobrodružná partia rozdelila. Nóri sa vrátili domov, Helena sa vydala do Anglicka, Klára až do ďalekej Kanady. „V sedemdesiatych rokoch vyzeral Paríž inak ako dnes. Prechádzky mestom boli ako zo sna, ktorý som odmala snívala. Tri mesiace som tam čakala na emigračné povolenie a dvadsiate narodeniny som už oslávila v Kanade,“ spomína hrdinka, ktorá ihneď po príchode do dvojjazyčného Montrealu absolvovala niekoľkomesačný kurz francúzštiny a vzápätí aj angličtiny.

Južanská láska v Kanade

Vtedy osud zaúradoval znova, keď v škole spoznala svojho budúceho manžela, Portugalca. Začali spolu žiť a cestovať. Vydržalo im to až do posledných spoločných dní, keď pred ôsmimi rokmi zomrel na rakovinu. „V Montreale nám bolo zima, a tak sme prvého spoločného Silvestra strávili v Miami na Floride. Kúpali sme sa v mori uprostred noci a ja som bola šťastná ako nikdy,“ spomína cestovateľka.

Drsné výsluchy
Tri roky nato si zaletela na Slovensko po potrebné papiere na legálne vysťahovanie. Hneď na hraniciach v bratislavskej Petržalke ju však zadržali a hrozili trestom 18 mesiacov za nepovolené opustenie republiky. Dlhý a surový výsluch bol plný podozrení. Mysleli si, že je špiónka, a mávali listami, ktoré posielala domov rodičom, či fotkami z výletu na základňu NASA. Klára dlho vysvetľovala, že nemá záujem o politiku a že chcela len vidieť svet. Napokon ju pustili.

Potom sa jej na Floride narodil ich prvý syn, s ktorým sa neskôr vrátili do Kanady. „Boli k nám láskaví, mali sme všetko, čo sme potrebovali. Mňa bavilo cestovanie a fotografovanie, poradili mi, aby som vyštudovala video a televíznu produkciu na kanadskej Columbia Academy.“
Po skončení školy začala pani Klára nakrúcať reportáže a pracovať sama na seba.

Nová tvár Kanady
Keď deti vyrástli, Klára s manželom cestovali po svete ešte viac – pochodili európske krajiny, Mexiko i Južnú Ameriku. Ich domovom, do ktorého sa vždy vracali, bol však Vancouver. „Je to krásne mesto medzi oceánom a horami. No v súčasnosti úplne mení tvár, pribúdajú vysoké sklené budovy, je tu veľmi málo historických.

Cena nehnuteľností je vysoká a väčšinu z nich skupujú investori z Ázie. Mladí, ktorí sa tu narodili, si len ťažko môžu dovoliť vlastné bývanie. Pribúda bezdomovcov, ale aj samovrážd a predávkovaní drogami,“ opisuje neľahký dnešok v metropole skúsená Slovenka, ktorá nechápe, prečo v takej krásnej a bohatej krajine tak rýchlo rastie počet nešťastných ľudí.

V cestách pokračuje... Aj bez muža
Klárini synovia sa presťahovali na Slovensko, no ona zostala v Kanade, ktorej vďačí za pokojný život a ani po smrti manžela a vo vyššom veku neprestáva cestovať, najradšej do Mexika. „Moja najdlhšia, trojmesačná cesta bola vcelku odvážna. Prešla som Vietnam, Laos, Thajsko a nakoniec Kambodžu.“ Vydala sa aj na ostrov Boca del Toro v Paname, kde prežila úplnú samotu takmer desať dní. Hovorí: „Cítila som sa ako robinzonka!“

Blíži sa čas návratu
Len jednu vec Klára vo svojom živote trochu ľutuje – že neinvestovala do nehnuteľnosti, kým ešte neboli také drahé. „No som nesmierne bohatá na zážitky a skúsenosti a tie by som asi za dom nemenila. Rada by som povzbudila naše slovenské ženy, aby sa nebáli cestovať samy, a tým nemyslím týždňový all inclusive pobyt, ale zorganizovať si vlastnú cestu a zapadnúť medzi domácich. Cestovanie formuje človeka k úcte k druhým a buduje v nás vďačnosť za všetko, čo máme doma,“ zamýšľa sa.

Autor: Bona Ondrášková
Foto: Archív K. S., shutterstock.com

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa