Šťastná Zuzana Vačková: Láskyplné slová o priateľovi, pri ktorom iba žiari!

Šťastná Zuzana Vačková: Láskyplné slová o priateľovi, pri ktorom iba žiari!

Zuzana Vačková (50) priznáva, že jej kariéru komediálnej herečky odštartoval seriál Panelák. Netají, že už takmer dva roky má priateľa Petra ani to, že onedlho sa stane babkou...

Silvestra a Nový rok ste strávili doma so svojou rodinou. Nebývate na prelome rokov vždy na lyžovačke?
Áno, ale nastala zmena. Maruška hrala medzi sviatkami v muzikáli Rasputin, ja v Mamma Mii. Neprekážalo mi to, lebo cez sviatky sú hory plné turistov, radšej si vychutnám svah neskôr, keď na ňom nebude toľko ľudí.

Spája sa vám s koncom roka aj nejaký humorný alebo zvláštny zážitok?

Spomínam si, ako som na Silvestra v akomsi horskom hoteli nechápala, prečo o polnoci ľudia, ktorí dovtedy tancovali a zabávali sa, vyšli v oblekoch a vo večerných šatách von a štvrťhodinu sa triasli v zime, aby odstrelili nejaké svetlice. Zmysel mi to začalo dávať, až keď som videla, ako v istom čínskom filme tými výbuchmi a svetlicami odháňali zlých duchov.

Vaša Maruška má už pätnásť rokov. Vraj je pre vás inšpiráciou, ako posúvať svoje hranice. Čím vám obohacuje život najväčšmi?
Dcéra je moje nekompromisné zrkadlo. Vidím v ňom hlavne svoje chyby, to, čo nerobím dobre, a to ma irituje. Preto sa snažím viac pracovať na sebe, aby ona mohla mať jednoduchší život. Syn sa už osamostatnil, onedlho sa stane otcom, ja babkou, takže Maruška je poslednou zvestovateľkou odkazu, ktorý mám dostať od svojich detí. A ten odkaz sa snažím čítať čo najlepšie…

Maruška v Rasputinovi spieva a tancuje, pôjde vo vašich šľapajach?
Myslím, že po tom túži. Divadlo jej zachutilo, má ho veľmi rada. Dva mesiace sa to skúša, potom sa to celé dá na javisko, oblečie sa to do kostýmov, zasvietia svetlá, spustí sa hudba - a zrazu je to zázrak.

Nebudete jej teda brániť, ak sa bude chcieť stať herečkou?
Nie, veď ona nič iné ani nepozná. Celé svoje detstvo chodí so mnou na filmovačky, čaká ma v zákulisí alebo v hľadisku divadla, čo iné by mala robiť?
   
Má už ako tínedžerka pred vami tajomstvá?

Neviem, ale ak nejaké má, sú dobre ukryté. Človek musí mať aj tajnosti, nemôžeme byť pred každým obnažení donaha, musíme mať aj trinástu komnatu.

Ide o to, aby tá trinásta komnata bola v poriadku…

Jasné, ale my s Maruškou máme dosť otvorený vzťah na to, aby sme vedeli byť k sebe úprimné. Neskrývam pred ňou svoje sklamania ani konflikty, ktoré mám, chcem, aby videla, ako ich riešim a zvládam. Život nie je len o krásnych okamihoch, ale aj o problémoch.

Viete, či už má nápadníka?
Určite by som sa to dozvedela medzi prvými. Ale ocitli sme sa na veľmi tenkom ľade, veď má len pätnásť! A ak budem v médiách rozprávať o tom, aké sú jej prvé dotyky so vzťahmi, bolo by to voči nej korektné?

Máte každá svoj šatník alebo sú veci, ktoré si môžete navzájom požičať?
Každá máme svoj. Maruška je štíhlejšia ako ja, ale hlavne má iný štýl obliekania. Bundy by sme si mohli požičiavať, podobne topánky, aj keď je pravda, že niektoré topánky mi ukradla. (Smiech.) Priniesla som ich domov a už boli jej, niektoré jej som si zas prisvojila ja. Takže sme si kvit.

Žijete v dome pri Bratislave spolu aj s vaším otcom. Máte každý svoj kút pre súkromie?
Keď som stavala ten dom, veľmi mi záležalo na tom, aby mal každý svoju izbu, kam by sa mohol v prípade potreby zatvoriť. Ale myslím, že sa nám darí hlavne v tom, že v našom dome vládne pohoda a radosť.

V čom oceňujete prínos otcovej prítomnosti v trojgeneračnej domácnosti?
Keď som bola malá, žila s nami moja babička, mama mojej mamy.  Starí rodičia plnia obrovskú funkciu - keď rodičia musia byť od rána do večera v práci a deti prídu zo školy domov, potrebujú tam nájsť niekoho blízkeho. Na tie časy spomínam ako na najkrajšie chvíle svojho dospievania. Dnes zastupuje túto rolu už len môj ocko, ktorý sa o bratovho Maxima aj o moju Marušku stará úžasne. Keď spolu venčia psíky alebo robia domáce úlohy, spokojná si hovorím: „Takto som si to predstavovala.“         

Na svoju babičku spomínate s láskou, ale neliezla vám ako pubertiačke občas na nervy?
Niekedy ma jej otázky aj otravovali, navyše, chcela som si pozývať domov kamošky a tam bola vždy babička, ktorá mi stále vnucovala, čo navarila a napiekla… (Smiech.) Vtedy som to nevedela oceniť tak, ako to viem dnes.  

Už dávnejšie nie ste single, kto dobyl vaše srdce?
Môj priateľ sa volá Peter a pracuje v školstve. Na jar to budú už dva roky, čo sme spolu. Je veľmi milý, rozumie si s mojou rodinou, ja si rozumiem s jeho dcérou, takže je to fajn. Teším sa, ale nerada by som to zakríkla.

Bolo pre vás nevyhnutné, aby mal váš partner zmysel pre humor?
Aby to dvom dospelým ľuďom vo vzťahu klapalo, musia si rozumieť vo viacerých oblastiach. Napríklad v tom, čo je pre oboch dôležité, ako budú spolu tráviť čas, a musia mať aj rovnaký alebo podobný zmysel pre humor.   

Rada a často sa smejete. Pokladáte smiech za formu psychoterapie?
Dramatické umenie sprostredkúva divákom silný príbeh a katarziu, ktorú s hercami môžu prežiť. Ak niektorí nemajú v živote veľa dôvodov na smiech a my im na javisku ponúkneme, aby sa mohli s nami smiať alebo si aj poplakať, tak je to fajn. Humor pokladám za terapiu, humor lieči dušu aj telo, smiech je veľmi dôležitý.

Netreba však podľahnúť ilúzii, že sme iba šťastní…
Ani ja nebývam iba veselá a usmiata, občas som aj smutná, plačem, dokonca zúrim...
      
Učíte na bratislavskom Konzervatóriu. Čo predovšetkým sa snažíte svojim študentom vštepiť do života?
Učím ich herectvo, umelecký prednes a techniku javiskovej reči. To posledné je obyčajná technická zručnosť, aby vedeli správne používať svoje ústa. Pri umeleckom prednese ich učím milovať poéziu a nájsť schopnosť tlmočiť ju nielen za autora, ale aj za seba. A na javisku ich učím počúvať, cítiť, reagovať, vnímať priestor i partnerov okolo seba…

A dostáva sa vám zadosťučinenia, že to nie je márna snaha?
Fascinuje ma, keď vidím, ako sa študent otvára, prichádza na princípy hrania a okamihy, keď začína byť pravdivý. Je to, ako keď lyžiarsky inštruktor dostane na svah človeka, ktorý nikdy nestál na lyžiach. A po týždni zrazu zvláda svah. Teším sa, keď vidím, že som študenta priviedla k tomu, čo je zmysluplné, čo ho pomaly a postupne posúva do polohy, keď sa z neho stáva dobrý herec...

Pomohla mi Alica z Paneláka
Zuzana Vačková účinkuje v bratislavskom divadle La Komika a na Novej scéne. Azda nikto nepochybuje o jej komediálnom talente. Zdedila ho alebo kde sa u nej nabral? „Keď sme na VŠMU pripravovali študentské predstavenia, dostávala som vážne roly, hoci som túžila po komediálnych. Vždy ma režiséri videli v trpiteľkách, no mne komédia veľmi ,voňala´ a som rada, že teraz mám príležitosť dar komediálnosti ukazovať na javisku,“ hovorí obľúbená herečka a dodáva: „Myslím, že mi v tom pomohol hlavne seriál Panelák, kde sme rolu mojej psychologičky Alice začali vnímať viac komediálne ako vážne. A potom to už išlo…“

Aká je v skutočnosti?
Ak sa o niekom povie, že je veselá kopa, o ZUZKE to platí dvojnásobne. Ešte som ju nevidel mračiť sa či gániť, rozpráva uvoľnene, otvorene, pomáha si pri tom úsmevom aj smiechom, až to miestami vyzerá, akoby sa zabávala aj sama na sebe. Vek jej pristane, stále je šarmantná a sexi, čo dobre „videl“ aj náš fotoobjektív.      

Autor: Emil Babín
Foto: Lýdia Czakó, TV Markíza, Instagram Z. V.

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Úspešné ženy (aj muži)"

Poradňa