Šťastný život aj s hendikepom: Bola som len tlsté slepé dievčatko

Šťastný život aj s hendikepom: Bola som len tlsté slepé dievčatko

Iveta Zbranková (58) prišla pred rokmi o zrak. Napriek tomu robí dlhé roky masérku v nitrianskej Fakultnej nemocnici a žije naplno...

Problémy so zrakom mala Iveta do narodenia. Ako dieťa vnímala len svetlo a obrysy. Úplne o zrak prišla pred vyše dvadsiatimi rokmi, predchádzali tomu však operácie a nešťastná náhoda.

Nehoda s kolíkom
Iveta priznáva, že k úplnej slepote si nechtiac dopomohla sama. „Otec zbožňoval svoju záhradku. Mal ju vždy upravenú, a keď zomrel, mamička sa snažila v tradícii pokračovať,“ rozpráva Iveta, ktorá mala v čase nehody 37 rokov. „Mamička nasadila uhorky, pomedzi ne nastrkala rajčiny, ktoré podoprela kolíkmi.

Keď som sa zohla k uhorkám, prehliadla som kolík a vypichla som si oko,“ vysvetľuje Iveta, ktorá už vtedy bojovala so zeleným zákalom. Je to veľmi nepríjemné ochorenie. V očiach cítite veľký tlak, ktorý sprevádzajú bolesti prichádzajúce bez varovania. Ako to však hodnotí Iveta? „Keď som si vypichla oko, oslobodila som sa od bolesti. A zrak? Skôr či neskôr by som oň prišla.“

Modré oči
Dnes má Iveta v oboch očiach náhrady a tvrdí, že strata zraku jej odhalila nové obzory. Vraj žije krajší a pestrejší život. Vidí hlavne srdcom. Dobro okolo seba naplno vníma a zlo akoby ani neexistovalo. A nemusí chodiť k očnému lekárovi. „Bonusom je aj farba mojich nových očí. Sú nebovomodré, presne také, aké som chcela mať.“

Ako sa však vyrovnala s úplnou slepotou? Vraj to nebolo vôbec ťažké, aj tak už takmer nevidela. „Od narodenia mi slúžil iba malý zvyšok zraku. Videla som len svetlo a obrysy. No naučila som sa aj to málo využívať naplno. Vďaka tomu si viem dodnes predstaviť, ako vyzerá reálny svet.“

Vodiaci pes
Život Ivetu naučil bojovať s prekážkami, preto tvrdila, že vodiaceho psa nepotrebuje. Hľadala protiargumenty, prečo by ho nemala mať, napríklad že býva v paneláku na treťom poschodí bez výťahu. Okrem iných záľub jej čas vypĺňalo počúvanie rádia. „V našom regionálnom som mala obľúbeného moderátora Milana. Dokonca som si s ním písala formou zvukových listov. Dodnes mám odložených vyše 100 magnetofónových kaziet s našimi rozhovormi.“
Vedeli o sebe všetko.

„Milan bol úžasný! Vedel poradiť, morálne podržať, nútil ma bojovať. Neľutoval ma, bol prísny, čo ma tlačilo dopredu,“ hovorí Iveta. Raz jej napísal: „Ako to, že ešte nemáš vodiaceho psa?“ Ivetu to najprv nahnevalo, no neskôr to začala zvažovať a o tri roky na to si jedného zadovážila. Vlastne Milan „spôsobil“, že dnes má Iveta úžasný život. „Už mám tretieho vodiaceho psa. Volá sa Ivor a predchádzali mu dve krásne čierne slečny. Tie sú už v psom nebíčku.“

Ukýchaná spoločnosť

A ako sa zoznamujú nevidiaci? Napríklad tak ako pani Iveta. S manželom sa stretli v českom Podlesí na rekreácii. „Bolo chladno, stále pršalo, až som dostala poriadnu nádchu,“ rozpráva Iveta, ktorá v prvý deň na zoznamovacom večierku len otrávene sedela za stolom. Oproti nej sedel muž, ktorý tiež stále kýchal a smrkal. Obaja sa na tom zasmiali. Prechladnutie ich zblížilo až tak, že sa o pol roka neskôr zosobášili.

Chceme dieťa
Plánovali si založiť rodinu, ale keďže majú obaja zrakový hendikep, absolvovali genetické vyšetrenie. „Ani tá najmodernejšia genetika však nedá človeku stopercentnú odpoveď, či bude mať zdravé dieťa. A tak sme sa po dvoch rokoch rozhodli ísť do rizika.“
Pred 32 rokmi sa im narodil syn Peter, ktorý po rodičoch zdedil problém so zrakom. Podľa Ivety to má aj výhodu, lebo žijú rovnakou problematikou. „Lepšie si rozumieme, chápeme sa, vieme si pomôcť.

Smejeme sa, že si bez urážky môžeme nadávať do slepých,“ hovorí s úsmevom Iveta. Pre viac detí sa však už nerozhodli. Ale fakt, že majú Petra, nikdy neoľutovali. „Myslím, že aj syn je spokojný a je rád na svete. Vyštudoval, zvládol aj postgraduál a má prácu, ktorá ho baví.“ Živí sa štatistikami a analýzami. Svoje hudobné nadanie zas zúročil v druhej práci ako klavirista.

Poupratované...
Ivetina domácnosť funguje ako každá iná. „Máme vždy uvarené, oprané aj poupratované. Dnes nám s prácou pomáhajú kompenzačné pomôcky. Napríklad na triedenie farebnej bielizne používam indikátor farieb, na zaliatie kávy zasa existuje indikátor hladiny,“ vysvetľuje Iveta a dodáva, že potraviny označuje Braillovým písmom. V rodine Zbrankovcov však musí mať každá vec svoje miesto. „Keď niečo zapatrošíme, musíme to prácne hľadať. Aj preto nemám rada sťahovanie a presúvanie vecí.“

Ťažké začiatky
Nie vždy to bolo také jednoduché ako dnes. Spočiatku bola integrácia len v plienkach. Ivetu napríklad nechceli pre zrakové postihnutie prijať do škôlky. „Vďaka enormného úsiliu mojej mamy sa to napokon podarilo. Stretla učiteľku, ktorá sa nebála výziev.“ Iveta však priznáva: „Bolo to ťažké, lebo deti vedia byť nemilosrdne úprimné.“ Bola pre ne len slepé tlsté dievčatko. Učiteľka ich však naučila pokore a pozornosti a jej ukázala, ako bojovať s prekážkami. „Naučila ma biť sa. Smejem sa, že dala základ mojej dlhoročnej práci...“

Maškrta v papuli
Slepota paradoxne prináša Ivete do cesty mnoho veselých zážitkov. Napriek tomu, že vodiaci pes by nemal odbiehať či zbierať zo zeme odpadky, jej prvá labradorka bola nepoučiteľná. „Bola pažravá. Keď sme stretli dieťa, ktoré nieslo v ručičke dajakú dobrotu, skončila v papuli môjho psa.“ Pre Ivetu to bola veľmi nepríjemná situácia, ale nevedela jej predísť. Na maškrtného psa sa vždy hnevala, no dnes sa na jeho výčinoch zabáva.                                                                                                                                                                                                               
Donedávna Iveta rada hlasno komentovala nevychovaných šoférov, ktorí sa ich štvrťou rútili kozmickou rýchlosťou. Keď ju jeden taký míňal, počastovala ho slovami: „Čo ťa naháňajú?“ Ale vtedy okolo nej prefrčal chodec. Počul jej zašomranie a začal sa ospravedlňovať za to, že išiel prirýchlo. Iveta priznáva: „Odvtedy si dávam pozor a nič nahlas nekomentujem.“

Keď som raz čakala na zelenú na križovatke, prihovoril sa mi mladý muž, že mi dá 10 eur na krmivo pre psa. Nechcela som ich prijať, ale kým som sa spamätala, mala som bankovku v hrsti, no mladíka už nebolo. Tak som ju posunula na dobrú vec. Do sporiteľničky v tvare vodiaceho psa.

Autor: Marcela Martinková
Foto: Robo Hubač

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Príbehy zo života"

Poradňa