Stopne sa srdce a my stále žijeme?

Stopne sa srdce a my stále žijeme?

O popularizáciu pojmu „život po živote“ sa postaral pred vyše dvadsiatimi rokmi ešte žijúci autor mnohých silných kníh o zážitkoch na prahu smrti, doktor Raymon A. Moody.

Práve on priniesol ako prvý zistenia, čo sa asi deje, keď naše telo zhasne. Podľa biologických procesov by nemalo po smrti existovať nič. Naše telo sa vypne, mozog nič nevníma. Podľa prístrojov nevyvíja žiadnu aktivitu.

Zážitok
No predsa existuje niečo, čo sa deje mimo neho. Preskúmaných boli tisíce pacientov, ktorí sa najskôr zdráhali hovoriť o svojom vzácnom zážitku. Nechceli vystrašiť okolie, ktoré by ich zrejme považovalo za bláznov. Raymon A. Moody sa však ako doktor psychológie s medicínskou praxou rozhodol týchto ľudí vypočuť. K napísaniu bestselleru Život po živote ho primäla rozhodujúca skutočnosť a vierohodný fakt.

Hoci sa títo ľudia vôbec nepoznali, spájali ich takmer totožné prvky v ich videní, ktoré sa odohralo počas klinickej smrti. Moody spovedal aj malé deti, ktoré ešte nie sú tak nábožensky či spoločensky ovplyvnené predstavami o Bohu a posmrtnom živote. Nevedia, čo si majú predstaviť. Všetky zážitky boli napriek tomu navlas rovnaké. Ako to TAM vyzerá? Moody kládol pacientom vždy podobné otázky.

Odpovedali, že telo vraj opúšťame veľmi rýchlo, ani si túto zmenu stavu nestíhame uvedomiť.  Dokonca sa „z druhej strany“ častokrát vôbec nepoznáme. Hľadíme na seba a nevidíme, že sme to my. Sledujeme svoje vlastné oživovanie levitujúc nad miestnosťou. Vidíme zreteľne lekárov, počujeme ich debatu, môžeme sa prejsť aj do druhej miestnosti, sledovať utrápenú rodinu, ktorej zbytočne dohovárame, že je nám dobre, aby sa o nás nebáli, o čo sa väčšina „zážitkárov“ pokúšala.

Detaily
Práve množstvo detailov a faktografických popisov, ktoré pacient nemohol za žiadnu cenu vnímať robí tento stav takým fascinujúcim a nevedia si ho vysvetliť ani neurochirurgovia, a majú stále predsudky priznať si existenicu vedomia po smrti. Hovoria, že myseľ a telo je neoddeliteľný celok. Desaťtisíce prípadov ľudí, ktorí zomreli a znova ožili však hovoria čosi krajšie. Že život po smrti je a je nádherný! Keď zomrieme, nie sme pri tom sami. Objaví sa pri nás svetelný sprievodca, ktorý nás okamžite upokojí a cítime z neho obrovskú lásku.

Nie vždy, ale často letíme akýmsi tunelom do svetla. Máme nehmotné telo, vidíme veľmi farebne, počujeme množstvo krásnych zvukov, nedorozumievame sa ústami, ale s bytosťami  telepaticky. Svet tam hore je vraj podobný tomu nášmu hmotnému, ale je o tisíc percent bohatší. Stretávame sa so svojimi zosnulými, ktorí nás srdečne vítajú a opäť upokojujú, že sa nemusíme ničoho báť.

Nie sme sami. Vnímame hlasy, ktoré prechádzajú našim vnútorným uchom. Za predpokladu, že sa naša duša ocitne hore príliš skoro, hlas sa nás spýta, dá nám na výber, či chceme ostať alebo sa vrátiť naspäť, na Zem. Prekvapivo vraj väčšina ľudí, ktorí prežili mali problém sa vrátiť, pretože sa cítili v novej krajine fantasticky. Doslova boli do ľudského tela akoby natlačení nasilu. Po tejto skúsenosti sa však nevrátili oni. Ale úplne noví jedinci. Videnie druhého sveta ich natoľko pozitívne ovplyvnilo, že sa to podpísalo na ich konaní a novom spôsobe života, aj u veľkých, dovtedy nepoučiteľných gaunerov.

Stopne sa srdce
Poďme na to pozemsky... Keď nám srdce prestane biť a mozgu chýba krv, behom pár minút začína klesať jeho aktivita. Sú tieto vidiny iba ilúzie umierajúceho mozgu, ktorému sa nedostáva živín a kyslíka? Je to možné, ale ako si vysvetliť fakty, ktoré ľudia videli a počuli, keď mali byť dávno mŕtvi? Máme teda prvé, ako také potvrdenie, že vedomie existuje aj, keď telo už nie.

Aj vďaka súčasnej vyspelej medicíne sa nám darí zachraňovať a vracať do života aj stratené prípady, ktoré by kedysi nemali šancu prežiť. Prispieva k tomu aj skutočnosť, že boli objavené lieky, ktoré spomaľujú procesy poškodenia a smrti mozgových buniek, ktoré prestali na nejaký čas fungovať. Aj vďaka tomu nám môžu ľudia rozprávať svoje neuveriteľné príbehy. Ľudia, ktorí prežili svoju smrť vždy šokujú hlavne ošetrujúci personál, zhodne popisujú a vedia o veciach pri oživovaní, o ktorých by už vlastne vedieť nemali nič.

Čo znamená ten tunel? Skeptikom nejde do hlavy tunel, ktorým sa údajne rútime za krajším životom k svetelným bytostiam. Hovoria o opakovanom prežívaní pôrodu, ktoré je totožné s týmto zážitkom. Aj novorodenec sa cez lono matky teperí na svetlo, von z maternice, do rúk vysvieteného lekára žiarovkami na pôrodnom stole. Moody však má vysvetlenie aj tejto, na prvý pohľad logickej analógie podprahovej spomienky.

Klinická smrť z pohľadu vedcov

Tunel nie je maternica, svetlo nie východ z tela matky, lekári nie sú svetelné bytosti. Dieťa totiž nič z pôrodu nevníma. Hlavu má stlačenú o pôrodný kanál, oči sú zatvorené, nepamätá si lekárov, lebo ich nevidí, nemá natoľko vyvinuté zmysly a receptory, navyše jeho zážitok tlačenia sa na svet rozhodne nie je ničím príjemným, čo by si pamätalo, je to dráma, šok, nepríjemnosť. Klinická smrť ale popisuje lietací zážitok za svetlom v tuneli ako úžasný pocit radosti a blaha.

Šťastlivec prežil vlastnú smrť a vyhral štvrť milióna

Je len na vás, čomu budete veriť vy. Človek vraj po milióny rokov svojej existencie už stratil schopnosti komunikovať s bytosťami z iných svetov. Doba sa zmenila, stratili sme kontakt s prírodou, prestali sme meditovať, spájať sa s astrálom, prestali sme veriť vo všetko nadpozemské, zamerali sme sa iba na hmotné statky, zmenšil sa nám dokonca aj zadný mozog, kde sídlia bunky tvorivej vizualizácie a senzibility. Stávame sa robotmi zameranými len na majetok a rozmnožovanie sa. Život po smrti je utešujúca myšlienka a priznám sa, že napriek strašnej skúsenosti umierania, úprimne závidím zážitky, ktoré dovolili tým pár vyvoleným vidieť ďalej ako my.    

Autor: bb
Foto: Shutterstock

Focus Media

Video

Diskusia

Podobné články nájdete v týždenníku Báječná ŽENA

Cennik predplatneho

"Najnovšie z Choroby"

Poradňa