Redakcia Báječná žena

Psychológovia radia, aby človek na mŕtveho spomínal s úsmevom na tvári, na veselé momenty jeho života, na dobrú povahu a netrápil sa žiaľom, ktorý môže prerásť až do depresie. Čo sa skrýva za slovami ako úprimná sústrasť, čo sa píše v poslednej vôli, či dať alebo nie telo po smrti na výskum. Opýtali sme sa publicistu a filozofa Ľubomíra Ondričku.

Psychológovia sa boja dušičiek, pretože smrť človeku pridáva starosti, bôle. Spomínajú Slováci na zosnulých väčšinou s plačom?

Áno, je to tak. Skôr sa však radí potešiť si srdce spomienkou, čo všetko vtipné a veselé naši zosnulí vyviedli v živote. Určite toho nebolo málo a hneď nám srdce pookreje, pri pohľade na nich z inej strany.

Čo si myslíte o ľuďoch, čo zo zásady nenavštevujú hroby, nechodia ani na pohreby, nezúčastňujú sa karov? Vyhýbajú sa týmto miestam príliš zďaleka?

Je to ich osobná vec. Každý dospelý človek si vytvorí osobnú životnú filozofiu a v tejto je zahrnutý aj pohľad na rôzne náboženské a spoločenské záležitosti, čo sa týka zosnulých. Majú na to právo. To vôbec neznamená, že si svojich zosnulých nevážia, práve naopak. 

Mnohí ľudia chodia na cintoríny len aby ich videli druhí, aby sa o nich hovorilo, hrajú pred okolím náboženské a spoločenské divadlo, ktoré praktický význam nemá. Tí, čo nechodia na cintoríny si niekedy oveľa viac vážia zosnulého a ich spomienky na všetko pekné, aj horšie prežité s nimi. Nechce sa im o túto silnú emocionálnu hladinu deliť. Riadia sa heslom: Mŕtvym patrí veľká úcta a živým život!

Čo všetko vyjadrujeme prianím úprimnej sústrasti? Neplytváme ňou, nezneužívame ju?

Samozrejme. Zvlášť, keď ide o pohreb významnej osobnosti, o dedičské konanie a mnohí neschopní a falošní sa chcú votrieť do pozornosti pozostalých, ktorí sú spoločensky vysoko. 

Samotná veta a prijímanie sústrasti sa používali od začiatku sveta, len inými slovami, teraz sa to moderne skrátilo. Táto krátka veta vyjadruje účasť na bolesti, na silných emóciách, na žiali ku človeku, ktorý pre nás mohol v živote znamenať veľa.

Prečo je smútok populárnejší ako šťastie? Ľudia sa radi trápia, existuje aj veľa hudobných smerov, ktoré majú mladým vytvárať nepohodu a depresiu...

Už vo svojej podstate nie je ľudská spoločnosť dobrá. Jednoducho sme zdedili po tisícich generáciách a vývojom všetky vlastnosti dravcov. Počnúc prvými evolučnými zmenami a končiac svetovládou mocných. Drvivá väčšina obyvateľstva, ktorí nie sú silní jedinci a nevidia východisko pri realizácii svojich plánov, prepadajú skepse a depresii.

K smrti patrí aj posledná vôľa. Veci, ktoré si nemôžeme vziať na druhý svet niekomu zveríme. Mnohým pozostalým to však prinieslo viac starostí...

Posledná vôľa je skôr právnický termín. Týka sa majetku, dedičstva, ale môžu byť posledné vôle zamerané na duševné vlastníctvo. Posledná vôľa Leonarda Da Vinciho sa netýkala majetku, ale všetkých jeho vedeckých a umeleckých poznatkov, ktoré odovzdal vlastným žiakom, aby v tom pokračovali. Konkrétne jednému, ktorý nakoniec nevedel, čo s nimi a vedecké aktivity zastavil. 

V poslednej vôli píšeme, čo sa má stať s našimi myšlienkami, kto má v nich pokračovať, v básnickej tvorbe, architektúre, kto má dostať naše napísané poznatky, umelecké, estetické aj praktické. Niektorí ale toto dedičstvo nezvládnu.

Dať svoje telo po smrti na výskum je ochotný len málokto. Prečo nám to tak prekáža, čo sa s nami udeje, keď tu už nebudeme?

Všetko závisí od samotného človeka, pokiaľ ešte žije, ako sa rozhodne. Väčšinou sú to vedecky založení ľudia alebo vysoko humánni, ktorí neprepadli náboženským dogmám. Existujú aj určité právne normy, ktoré dovoľujú použiť niektoré časti tela, napríklad pri haváriách, ktoré pri fyzicky mŕtvom človeku nestihli odumrieť a používajú sa na transplantáciu. Každá časť tela umiera postupne. Mŕtvy je človek, keď mu odumrie hlava. Mozog sa nedá transplantovať, všetky ostatné orgány áno.

Často počúvame vetu, že človek sa stáva dospelým, až keď navždy stratí rodičov. Čo je na tom pravdy?

Veľa viet, ktoré znejú veľmi múdro s praktickým životom nemajú spoločné nič. Sú veľmi prázdne. Táto je jedna z nich. Nemá logiku, len dobre znie. Človek dospieva vzdelaním, životnými skúsenosťami, hlavne s tými zápornými ale aj s láskou. Najpodstatnejšie sú pre neho vlastné zážitky. Smrť rodičov je len časťou dospievania, aj keď veľmi bolestnou. Moje spomienky na rodičov sú z roka na rok stále milšie a veselšie. Otec často holdoval alkoholu a plný pohárik mu nikdy nebol cudzí.

Často fantazíroval o zvláštnych jedlách. Raz tiež prišiel v ružovej nálade a pozoroval vrabce na dvore. Dostal chuť na vrabčací guláš. Keďže na našom dome bola veľká odkvapová rúra a v nej niekoľko hniezd, kde sedávala hromada vrabcov, rozhodol sa, že ich nebude chytať po dvore ale priamo v ich domčekoch. Zobral veľký rebrík, oprel o stenu. Lenže rebrík bol o niečo kratší a musel sa veľmi načahovať, aby sa k hniezdam dostal.

Pri jeho pohyboch potúžený vínkom rebrík odletel a otec zostal visieť na odkvapovej rúre. Hrdzavá rúra povolila a on sa zviezol na zem so všetkým, čo obsahovala, s vrabčacími hniezdami, vajíčkami, slamou, zeminou. Akosi mu tento zvláštny obed nebol súdený. Všetko bral s humorom a my s ním. Často si na túto epizódku spomínam...

Ako si zachovať pokoj v týchto dňoch: Psychológovia radia jednu zásadnú vec

Výber pre vás

Ako si zachovať pokoj v týchto dňoch: Psychológovia radia jednu zásadnú vec

Súvisiace články

Pripravte sa na horšie časy. Tipy, kde čo najviac môžete ušetriť

KVÍZ: Ľudia, ktorí zatriasli dejinami. Viete, za akými objavmi stoja tieto zvučné mená?

Toto sú najobľúbenejšie mužské polohy. Čo na ne hovoríte vy?

KVÍZ: Ako ste na tom so základmi biológie? Tieto názvy určite poznáte

Pokašľali to! Takéto selfie nemali vzniknúť- odpadnete z nich!

KVÍZ: Beriete všetko veľmi osobne alebo s nadhľadom? Odpovedajte pravdivo!

10 najkrajších slovenských parkov na jeseň - je medzi nimi aj ten váš?

KVÍZ: Geografické naj. Viete, čo je pravda a čo lož?

Výber pre vás