Z auta zostala pokrčená PLECHOVKA. Mária prežila, ale… 

Prežila len ZÁZRAKOM! Mária vyviazla, ale… Toto sa nemalo STAŤ!

Z tohto MRAZÍ! Nehoda, ktorá môže aj za… UFF, toto sa nemalo stať!

Maca

Mária síce vyviazla z autonehody, ktorá sa stala pred rokmi „len“ zo zraneniami, no ani ona zďaleka nezvíťazila nad osudom. Čakali ju roky plné sebazaprenia a driny. Keď bola ešte dieťaťom, prišla o rodičov a musela sa sama postarať o troch mladších súrodencov. Napriek tomu si neprestala plniť svoje sny. Zbožňovala tanec a zamilovala sa do svojho tanečného partnera Ivana. Vydala sa a mali spolu dve deti. Boli šťastní, aj keď žili skromne. Z nasporených peňazí si kúpili starú škodovku, a tak mohli aspoň chodiť k starým rodičom.

Osudná sekunda Bol koniec zimy. Mária sa s manželom, bratom a deťmi vracala z návštevy od starých rodičov. Jej muž a brat sedeli vpredu, ona sa spolu s jej deťmi a bratovým synom tiesnila na zadných sedačkách. V aute bolo mĺkvo, každý bol ponorený do svojich myšlienok. Vtom Mária začula brata strašne zakliať. Dôvod? Prišla naň v sekunde! Cestu im skrížilo iné auto a rútilo sa rovno na nich. Nebol čas na akúkoľvek reakciu. Nákladiak dostal balans, nasledoval čelný náraz a krik tých, čo prežili. Neznesiteľná bolesť, potom tma...

Mária sa prebrala až v nemocnici, nič medzitým si nepamätala. Náraz jej rozdrvil panvu aj kostrč, pomliaždil vnútorné orgány, rozbil hlavu a polámal sánku. Nevedela rozprávať a na nejaký čas stratila pamäť. Brat haváriu neprežil, jej muž Ivan mal dolámané nohy, ruky aj zopár rebier. Syn Janko ochrnul, dcéru náraz vyhodil z auta tak nešťastne, že sa jej vlasy zachytili kdesi v interiéri auta a stiahlo jej ich aj s kožou. Šťastie malo len bratovo dieťa. Vyviazlo s odreninami.

Anjelik Nehoda si vyžiadala okamžitú lekársku starostlivosť. Tí, čo prežili strávili na lôžkach dlhé mesiace. Od osudného večera prešlo pol roka. Márii sa vrátila pamäť, operácie napravili zlomenú sánku, ale z postele sa sama ešte nepostavila. Syn Janko bol stále ochrnutý. „Vzdávala som sa nádeje, že sa jeho stav zlepší. Neovládal nohy, rozprával ťažko a nič si nepamätal. Bola som nešťastná aj zaňho,“ spomína Mária. Ale raz k nemu zavítalo malé dievčatko, keď sa práve mordoval s nočníkom. „Ty ho ešte používaš?“ smialo sa mu, veď mal už päť rokov. Chytilo ho pod pazuchu nedbajúc na to, že za sebou ťahá nevládne nohy sa s ním odtackalo na toaletu. Keď prišla k jeho posteli sestrička, takmer dostala infarkt. Chlapec sa pol roka nepohol z postele a zrazu boli periny prázdne! Spanikárila.

Šialený smiech „Kde je? Ako to, že išiel na záchod? Veď je ochrnutý, netárajte hlúposti,“ takmer vrieskala od prekvapenia. Objavila ho aj s dievčatkom v inej nemocničnej izbe. Napchávali sa čokoládou. Keď sa vrátili do Jankovej izby, sadli si na posteľ, hádzali si gumený citrón a smiali sa ako šialení. Nebol to detský smiech, ale neprirodzený zvuk, ktorý drásal uši. Janko od únavy po chvíli zaspal, dievča zmizlo a odvtedy ho nevidela. Ráno sa chlapec zobudil, ako by sa v osudný deň nič nestalo. Začal chodiť, vrátila sa mu pamäť i reč.

Útek z nemocnice Máriu najhoršia skúška ešte len čakala, lebo sa musela učiť všetko odznova. Zlomeniny panvy boli rozsiahle, hrozilo, že nebude nikdy chodiť. „Neverila som im. Žiadala som ich, aby si urobili poriadne robotu a všetko ostatné nechali na mňa.“ Liečili ju v špeciálnej konštrukcii. Na posteli sa nemohla ani pohnúť, čo malo pomôcť kostiam zrásť na správnom mieste. „Nepomohlo to a reálne mi hrozilo, že budem odkázaná na invalidný vozík,“ hovorí Mária. Riešenie existovalo, ale vtedy len 30-ročnej žene nechcel nikto opäť polámať zle zrastené kosti. „Nahnevalo ma to, nechcela som sa vzdať. Tak som sa pobalila a bez povolenia lekárov som hľadala pomoc inde. Chcela som znova stáť na nohách.“

Ukážete mi kosti? Pomoc napokon našla. Mária bola počas operácie len v lokálnej anestézii, a tak vedela, čo s ňou lekári robia. Obzerala sa po miestnosti, vypytovala sa na postup operácie. „Dnes viem, že som mala šťastie. Keby som spala, viac nechodím,“ priznáva a dodáva: „Časti mojich kostí ukladali samostatne, aby ich mohli neskôr uložiť na správne miesto. Sestrička sa však s nimi rozbehla niekam preč. Zakričala som na ňu - vlastné kosti predsa človek nevidí každý deň,“ rozpráva s úsmevom Mária. Sestrička sa zamračila, ale cúvla. Doktor spozornel. „Kam sa s nimi idete?“ spýtal sa a rozhorčene dodal: „Však to ide naspäť...“

Budem ešte tancovať? Ubehlo niekoľko hodín. Po náročnej operácii Mária zaspala. Doktor bol celý čas pri nej a držal ju za ruku. „Čakal, kedy sa preberiem. Len čo som otvorila oči, spýtala som sa, či budem tancovať.“ Prekvapilo ho to, nečakal takú otázku. „Stovky ľudí som postavil na nohy, ale ešte nikto sa ma to nespýtal. Všetci boli radi, že sa operácia podarila a opäť budú chodiť. Ale pýtať sa na tanec? Vy ste prvá,“ usmieval sa chirurg.

Nepoistíme vás! Roky sa vliekli. Na invalidnom dôchodku bola Mária až desať rokov. Z toho sedem rokov jej trvalo postaviť sa na nohy. A doma? Ich domov bol ako vystrihnutý z nemého filmu. „Nikto nič nehovoril, každý mal svoju izbu a svoje trápenie,“ spomína Mária. Začali trieť biedu. Boli dni, keď nemali peniaze na základné potraviny. Pomohla im suseda. „Keď sme nemali na chleba, požičala nám. Postupne nám dala viac ako tri tisícky. Pritom nevedela, či jej ich budem môcť niekedy vrátiť...“ A tak Mária aspoň maľovala kraslice a jej muž opravoval elektroniku, s ktorou si nevedeli dať susedia rady.

Prežila len ZÁZRAKOM! Mária vyviazla, ale… Toto sa nemalo STAŤ!

Súvisiace články

Má NEVŠEDNÚ záľubu: Skĺbil cestovanie s varením a… TOMU neuveríte!

Že sa narodí „iná“, netušili. Napriek tomu má Eliška chuť žiť.

Napriek chorobe bola ŠŤASTNÁ! Adalia posiela ľuďom takýto ODKAZ!

Ťahá za kratší koniec! Kto pomôže Miške so zákernou CHOROBOU? Prognózy vás DOSTANÚ...

Výber pre vás