Úradujeme teda z domu, a tak e-maily, mobily a online porady sa stali bežnou súčasťou redakčnej komunikácie. V našej práci je každý dôležitý - počnúc redaktorkami, grafičkami, jazykovými korektorkami, končiac hlavným sekretárom a šéfkami, ktoré za konečnú podobu časopisu zodpovedajú. Zosúladiť sa a vyrábať časopis bez osobného kontaktu, bolo občas náročné aj zdĺhavé. Ako sme TO pre vás robili? Nazrite do našich kuchýň, obývačiek, terás a pracovní... Lebo to sú miesta, kde Báječka počas posledných týždňov vznikala...

Ema, šéfredaktorka Zmena režimu má svoje výhody Obdobie izolácie prežívam vcelku dobre. Možno aj preto, že čas, ktorý by som bežne stratila na cestovanie do práce a z práce domov, teraz využijem kreatívnejšie. Po dlhšej odmlke som začala opäť experimentovať s kváskovaním a okrem chlebíka pečiem aj buchty či vianočku. Sedenie za počítačom kompenzujem pravidelným športom alebo prácou v záhradke. Taká hodinka na čerstvom vzduchu v prírode vie neuveriteľne resetnúť telo aj dušu. Odporúčam každému!

Dominika, redaktorka Mám prácu snov Home office má pre mňa cenu zlata. Už nemusím vstávať o 4.45 a cestovať 100 kilometrov za prácou, ani 10 minút stáť váhajúco pred skriňou, čo si zase oblečiem. Teraz vstávam za svetla a „vycestujem“ akurát zo spálne na terasu, kde som si zriadila pracovňu. Na čerstvom vzduchu a pri štebotaní vtákov mi práca ide od ruky. Povedala by som, že vďaka tomuto benefitu mám prácu snov.

Marcela, redaktorka Sme v jednom kole Posledné týždne som zamestnaná - ako každá pracujúca matka -, doslova na dvesto percent. Píšem pre vás články, starám sa o domácnosť, vychovávam deti, no stala sa zo mňa aj učiteľka a kuchárka na plný úväzok. Prvé týždne domácej karantény, keď okolo mňa pobehovali dve deti, všade som zakopávala o manžela, ktorý bol tiež na povinnom home office, a pozerala som pod nohy, aby som nezašliapla morča a králika, boli dosť ťažké.

Po čase sa situácia akosi utriasla alebo sme sa len naučili fungovať v zmenenom režime? Zistili sme, že plniť si pracovné aj školské povinnosti sa dá, aj keď je u nás doma zrazu akosi „husto“. Naučili sme sa spolunažívať aj bez „ponorky“ a ešte sa aj zabaviť a odskočiť si do prírody. Doteraz som netušila, koľko krásnych prírodných zákutí skrýva okolie hlavného mesta, a to vôbec nepatríme medzi rodiny, ktoré by pred koronakrízou vysedávali doma na zadku. Verte alebo nie, niektoré príbehy, ktoré pre vás píšem, vznikali v prostredí, o ktorom by sa dal napísať celý román...

Nikoleta, grafička Občas pracujem aj po večeroch Ráno vstávam prvá okolo siedmej, vtedy u nás spia ešte aj kocúry. Potichu sa na terase naraňajkujem, dám si sprchu, o ôsmej zobudím syna Olivera a zapnem počítač. Oliver má od deviatej do jedenástej video vyučovanie. Ja medzitým pracujem aj varím obed (všetko veľmi potichu), lebo obývačka je prepojená s kuchyňou. Keď sa synovi vyučovanie skončí, mám čas pustiť sa naplno do práce.

Olík sa našťastie vie hrať aj dlho sám. Keď skončím prácu a všetky poslané články zalomím, ideme sa trochu prejsť, hráme sa a užívame si vzájomnú spoločnosť. Občas si však domáce aktivity a fakt, že práca z domu je predsa len iná ako práca z redakcie, vyberú daň v podobe večernej práce. Viem, že redakcia a výroba časopisu funguje ako ozubené kolieska na hodinkách. Keď vypadne jedno, zosype sa celý mechanizmus. A bez peknej grafiky by aj najlepšie napísaný článok príliš neupútal...

Zuzana, zástupkyňa šéfredaktorky Všade dobre, na chalupe najlepšie Keby mi v januári niekto povedal, že môžem svoju prácu urobiť komplet z domu, asi by som neverila. Redakcia, ktorá funguje bezkontaktne? Neexistuje! A už o pár týždňov sa neuveriteľné stalo skutočnosťou... Na začiatku karantény a jej väčšiu časť som bola doma, vo svojom petržalskom paneláku. Zvyčajne som už od ôsmej sedela pri počítači s rannou kávičkou a vybavovala e-maily a komunikáciu s kolegyňami. Niekedy to zabralo aj väčšiu časť dňa – komunikácia na diaľku je o niečo zdĺhavejšia ako tá osobná zoči-voči.

Okolo obeda som sa snažila urobiť si pauzu – niečo dobré navariť a zjesť. Potom som išla na krátku prechádzku okolo Dráždiaka či popri Chorvátskom ramene. Popoludní som si opäť s kávičkou sadala k počítaču a písala svoje texty alebo riešila potrebné veci v redakcii. Áno a občas som sa pozabudla a skončila až večer, tak ako v práci. No posledné dva týždne som sa presunula na chalupu – dosť bolo paneláka! A tu, na pomedzí Liptova a Oravy, je rytmus života úplne podriadený prírode. Takže, keď prišli „traja zmrznutí“, sedela som pri peci, no len čo vyšlo slniečko, už som sa sťahovala na svoje milované miesto s výhľadom, ktorý sa mi nikdy nezunuje.

A niežeby práce ubudlo, ale často som sa pristihla, že ju robím s úsmevom. Pretože medzi riešením problémov sa vždy nájde trochu času na obyčajný život – krátky výlet po okolitých kopcoch, sadenie kvetiniek, podvečernú opekačku či pečenie kváskového chlebíka. Je fajn, ak sa pomedzi prácu dá vtesnať trochu dovolenkového pocitu. A dúfam, že keď sa toto skončí a naša redakcia sa v júni pomaličky začne vracať do starých koľají, nezabudnem na všetko, čo ma táto kríza naučila... Vážiť si obyčajné veci a byť vďačná za to, čo mám. A to isté prajem aj vám, milé naše báječné žienky.

Andrejka, grafička Máme posunuté rána Naše rána sú počas posledných týždňov akési iné – posunuté. Vstávame neskôr, deti pozerajú do deviatej rozprávky a my s manželom pracujeme. A potom to vypukne… Ja robím úlohy so starším Kubkom v miestnosti na poschodí, manžel vyučuje mladšieho Šimona v kuchyni. Popritom robíme aj svoju prácu. Kubko má, našťastie, 2-krát do týždňa videohovor zo školy. Doslova si to užívam, lebo hodinu o ňom neviem. Po vyučovaní si idú chalani na chvíľu pobehať do záhrady a pohrať sa so zajačikom, s novým členom našej rodiny. Hektický je aj čas okolo obeda, lebo máme problém zavolať ich na obed. Popoludní sa začína ďalšia fáza učenia a pre nás dospelákov povinnosť sadnúť si k pracovným povinnostiam. A poviem vám, často je veľmi náročné zosúladiť robotu aj školu dokopy, a tak to lepíme, ako sa dá...

Jeden deň s redakciou: Aj takto sme písali Báječnú Ženu

Výber pre vás