Po roku ju to ťahalo späť domov a váhala, čo ďalej. „Kým tam nemáte rodinu ani okruh priateľov, je cudzina otupná,“ hovorí dnes. V tých časoch nebol internet taký dostupný a telefonovanie bolo drahé. No vybrala si tú krkolomnejšiu životnú trasu a ostala. „Nadobudla som pocit, že ak človek v Nemecku na sebe pracuje, dostane možnosť posunúť sa dopredu,“ opisuje Hana svoju prvotnú motiváciu ostať na prelome tisícročí v cudzom prostredí a vyštudovať tam. Dlhé dni, krátke noci Tak Hana spätne nazýva obdobie, ktoré sa začalo po jej rozhodnutí vyštudovať geografiu na Goetheho univerzite vo Frankfurte nad Mohanom. Mala jednu prácu ráno, druhú večer. „Budík mi zvonil krátko po štvrtej a slnko som videla vychádzať až v pekárni, kde som pracovala,“ spomína Hana na dni, ktoré sa spojili do rokov. V priebehu nich absolvovala prednášky a po večeroch ešte chodila strážiť deti. Až v noci sa dostávala domov, kde sa ešte musela učiť. „Nebolo to nič zvláštne, fungovala som podobne ako väčšina zahraničných študentov,“ hovorí dnes hrdinsky. Ak človek chce, môže čokoľvek Po skončení štúdia dokonca ešte zvažovala doktorát, ale napokon dostala zaujímavú pracovnú ponuku v dobrom kolektíve. „Začala som robiť prácu, ktorá ma naozaj napĺňala. Preberala som tiesňové volania na medicínskom oddelení poisťovne. Bolo to veľmi zaujímavé, aj keď často adrenalínové. Keď zazvonil telefón, nikdy som nevedela, či nevolá niekto, kto sa práve s džípom prevrátil na safari alebo ho len v Amerike bolia zuby a zháňa po nemecky hovoriaceho zubára,“ smeje sa poučnej pracovnej skúsenosti Hana.

Slovenčinu má v pere Vo veľkej nemeckej poisťovni pracuje na inom poste dodnes. Svoju všestrannosť však nestratila. Popri hlavnom zamestnaní začala písať knižky. „Len s veľkým sebazaprením som s tým čakala až po ukončenie štúdia. Potom som si povedala – teraz alebo nikdy.“ Sú to práve jej knihy, ktoré jej pomáhajú udržiavať kontakt so slovenčinou. „Pri písaní som nútená hľadať synonymá, keď sa snažím vyrozprávať svoje príbehy pútavo. Práve to je môj najsilnejší kontakt s materinským jazykom,“ hovorí ešte stále mladá autorka. Po večeroch, ak sa nevenuje dlhoročnému priateľovi, ťuká do klávesnice vety spoločenských románov o vzťahoch a životných skúškach. Príbehy z každodenného života okoreňuje štipkou romantiky. Odohrávajú sa vo Frankfurte nad Mohanom. Minulý rok Hane vyšiel dvojdielny román Boh plače potichu, tento rok titul Ak mi dovolíš a jeho druhý diel Ak mi odpustíš už ide do tlače. Dve tváre Nemecka Vždy však život nešiel tak ako dnes zapĺňanie papiera vetami. To by nebol zdrojom toľkých, žiaľ, nielen knižných, trpkých príbehov. Vo východnej časti Nemecka ju kedysi aj s priateľom napadla skupina neonacistov preto, že telefonovala po slovensky. „Obstúpili nás a nechceli nechať odísť. Našťastie sa tam náhodou objavila policajná hliadka a stihli sme nastúpiť do auta a odísť,“ spomína na svoju najhoršiu skúsenosť za hranicami Hana. Práve vtedy u nej nastal zlom a povedala si, že ak má v krajine ostať, bude to radšej život v príjemnejšej západnej časti Nemecka. „Moje osobné skúsenosti sú také, že ešte stále sú to dva rozdielne svety, východný a západný, aj bez múru,“ zamýšľa sa. „A nie je to o peniazoch.“ Už o dva týždne nato sa s priateľom presťahovali do Frankfurtu, ktorý vďaka zoskupeniu mrakodrapov a rieke Main domáci s láskou volajú aj Mainhattan.

Tam žijú dodnes a nemenili by, hoci má slečna Hana rada aj Hamburg. Hovorí: „Je to nádherné mesto, a aj keď sa o jeho obyvateľoch hovorí, že sú drsní ako to hamburské počasie, mám rada ich otvorenosť a svojský humor.“ Životný komfort Hana zrejme nie je jediná, ktorá v zahraničí a práve v Nemecku oceňuje najmä diametrálne lepšiu kvalitu tamojších služieb. „Som zvyknutá, že keď niečo zariaďujem, tak to ,šľape‘. Na Slovensku to trvá večne: e-maily, reklamácie, telefonáty, a ani tak si nemôžete byť celkom istí výsledkom. Popritom mnohé rokovania často zlyhávajú len na maličkostiach,“ porovnáva krajiny. Ukazovateľ toho, ako a či vôbec napredujeme, je podľa nej napríklad cestovný ruch. „Teším sa, že sa konečne učíme ukazovať, že Slovensko má čo ponúknuť,“ hovorí hrdo. Čo v Nemecku nenájdete Čo by však nikdy v obchode neobišla, je nie práve najzdravšia slovenská pochúťka v podobe tresky v majonéze. „Milujem tresku! Stala sa pre mňa akýmsi symbolom domoviny. Nechápem, ako môžu Nemci dovážať toľké špeciality a na toto ešte neprišli. A potom pravé slovenské zákusky,“ opisuje obľúbené špeciality Hana. Ale inak si kulinársku cestu ku krajine, v ktorej žije, úplne nenašla. „Neviem si predstaviť, že by som na Štedrý deň večerala pečený párok. Ani ich koláče mi až tak nechutia...“ V Nemecku jej vraj chýba aj galantnosť slovenských mužov. Miluje však multikultúrnosť Frankfurtu, kde popri sebe žijú mnohé národnosti a navzájom čerpajú skúsenosti. Pochvaľuje si aj pracovný komfort, ktorý by dopriala aj slovenským ženám. „Môžem pracovať z domu, mám pohyblivý pracovný čas a štvordňový pracovný týždeň. To na Slovensku v takej miere nefunguje,“ hovorí.

O čo dlhšie je Hana preč, o to radšej sa vracia domov. Za rodinou a po novom aj na stretnutia so svojimi čitateľkami. Svoj vlastný životný príbeh prepisovať nechce. „Moje skúsenosti ma vyformovali na človeka, akým som dnes,“ hovorí žena, ktorá tvrdo pracovala, aby si zariadila život po svojom. A dnes o ňom môže písať... Autor: Bona Ondrášková Foto: Archív H. R., Shutterstock.com

Slovenky v zahraničí: Hana Repová si v Nemecku splnila slovenský sen

Výber pre vás