Ako funguje zdravá a chorá rodina

Základné poslanie rodiny tkvie v tom, aby svojim členom poskytovala starostlivosť a ochranu. Ako to robí? Predovšetkým plnením štyroch základných funkcií: reprodukčnej, ekonomickej, socializačnej a emocionálnej. Pre detský vývoj sú veľmi dôležité posledné dve menované, i keď okolo seba môžeme vidieť príklady toho, že faktory hmotnej povahy majú v určitých spoločenských kruhoch navrch. Skúsme si ale odpovedať na otázku, prečo práve socializačná a emocionálna funkcia rodiny sú z pohľadu dieťaťa tak významné. Socializačná funkcia rodiny spočíva v tom, že učí deti zaradzovať sa do danej spoločnosti a danej kultúry. Rodina je pre dieťa vlastne akýmsi mikrosvetom-vzorovou spoločnosťou, v ktorej si malý človiečik postupne osvojuje základné vzorce správania, návyky a schopnosti. Tie budú určujúce pre jeho neskoršiu orientáciu v spoločnosti a pre vytváranie vzťahov s ostatnými ľuďmi. A tak sa tu učí vymedzovať sa voči ostatným členom rodiny a pritom ich rešpektovať, spolupracovať s nimi pri hrách i pri práci, riešiť prvé konflikty.

Emocionálnu funkciu plní rodina tým, že zaisťuje svojim členom trvalé citové zázemie. Je prístavom, v ktorom deti nájdu vždy lásku a pochopenie a to i v prípadoch, kedy sa dopustia chýb a omylov. Také útočisko potrebujú samozrejme i dospelí členovia rodiny, ale deti o to viac. Aby rodičia také zázemie pre svoje deti vytvorili, mali by byť sami emočne a sociálne zrelí. Niekedy nebývajú, potom môžu účinne vypomôcť prarodičia, ktorí v mnohých prípadoch môžu byť (a bývajú) oným "ostrovčekom istoty, pokoja a trvalej lásky".

Keď niektorý člen rodiny sklame a v dôsledku toho rodina svoje funkcie neplní, rodina "ochorie". Odborníci rozlišujú tri stupne nefunkčnosti rodiny: od problémovej rodiny cez dysfunkčnú rodinu až po rodinu nefunkčnú. My sa ale možno viac poučíme z výskumu usporiadaného v 2. pol. 90. rokov, kedy Jiří Kovařík a Zdeněk Matějček skúmali, čím sa odlišujú rodiny, ktoré svoje spolužitie považujú za šťastné a spokojné od tých, ktoré sú so svojím rodinným životom nespokojné.

Hlavný rozdiel spočíval predovšetkým v komunikácii a vo vzájomných väzbách. Štyria z piatich spokojných respondentov si pravidelne denne doma rozprávali o každodenných zážitkoch a skúsenostiach, spoločne riešili vzniknuté problémy. Viac než v polovici rodín často hovorili i o veciach presahujúcich rodinný rámec, ako je politika a verejné otázky. Dôležitú rolu pri rodinnej spokojnosti hralo nielen porozumenie medzi rodičmi a deťmi, ale tiež dobré vzťahy s prarodičmi, ktorí pôsobili ako stabilizujúci a podporní činitelia. Väčšina "šťastných" rodín zmieňovala lipnutie na rodinných tradíciách, spoločné oslavy sviatkov a rodinných výročí. Pokiaľ ide o spoločne trávený čas, výskum ukázal, že ani televízia nemusí byť nutne len negatívnym faktorom: pokiaľ ju rodina sleduje spoločne a diskutuje o zhliadnutých programoch, je to pozitívny prvok, pokiaľ sa z nej ale pre deti stane "náhradná opatrovateľka", svedčí to o vzniknutom probléme.

Deti sú na problematické vzťahy v rodine citlivé. Dokonca sa dá povedať, že ich vnímajú ako jedno z najväčších trápení, ktoré zažívajú. Dokladajú to štatistiky z Linky bezpečia, kedy v roku 2006 boli rodinné problémy najčastejším dôvodom, kvôli ktorému sa deti a dospievajúci na túto bezplatnú telefonickú linku detskej krízovej intervencie so svojimi problémami obracali (25 % zo všetkých tematicky zameraných volaní). Ako sa volajú najhorúcejšie rodinné problémy, ktoré na deti doliehajú? Rozvod, alkoholizmus, prílišná prísnosť rodičov, alebo naopak ich nezáujem, nepochopenie.

Autor: Irana Šatavová