Cestopis z Gibraltáru: Ako sme sa boli pozrieť na ich (ne)drzé opice a drzých turistov

Na začiatku leta sme sa vybrali na pár dní k moru do španielskej Malagy. Keďže sme mali požičané auto, neodolali sme viacerým výletom v blízkom i vzdialenom okolí. Keď sme pozreli na mapu, voľba bola jasná – musíme navštíviť aj Gibraltár! Až dodnes patrí pod správu Veľkej Británie a ponúka príjemný britský kontrast ku farebnému a divokému Španielsku. Keď jednoducho pešo prejdete cez colnicu, zrazu ako keby ste boli v inom svete.

Hlavnou atrakciou krajiny je Gibraltárska skala, na ktorej sa dnes nachádza chránená prírodná rezervácia. Na jej vrchol sa najjednoduchšie dostanete lanovkou, ku ktorej sa pohodlne dostanete mestskou dopravou. Cesta trvá menej ako 10 minút a zažijete počas nej nádherné prvé výhľady. Samotná Gibraltárska skala zohrala dôležitú úlohu počas 2. svetovej vojny. V jej podzemí sa totiž nachádzajú tajné priestory, ktoré využívala armáda pri útočení na nacistické vojská. Dodnes tam uvidíte viaceré vojenské batérie, prejdete sa po sieti tunelov, kde mali kancelárie vysokopostavený vojaci.

Celkovo to naživo pôsobí veľmi tajomne a magicky. Do tejto časti sa dostanete po zakúpení lístka do prírodnej rezervácie. V cene máte okrem týchto atrakcií aj návštevu visutého mosta, skywalku, niekoľkých vyhliadok a malej jaskyne svätého Michala. Za pekného počasia odtiaľto dovidíte až do Afriky a taktiež na ich slávne letisko, ktoré má časť pristávacej dráhy na mori a dokonca po nej vedie aj chodník pre chodcov. Keď práve pristáva lietadlo, máte smolu a musíte si počkať pokiaľ vás pustia ďalej.

Zatiaľ čo niekoho do Gibraltáru priláka história, iní túžia vidieť ich legendárne opice. Tie žijú na Gibraltárskej skale voľne a dostanete sa tak do úplne blízkeho kontaktu s nimi. Traduje sa, že pokiaľ bude v rezervácii žiť aspoň jedna opica, dovtedy zostane Gibraltár pod správou Británie. So slávou opíc sa šíri ruka v ruke aj legenda o ich drzosti. Niektoré z nich sú vraj tak dotieravé, že na vás útočia a kradnú vám veci. My sme takú skúsenosť vôbec nemali. Opice pokojne sedeli na rôznych miestach a pózovali pred objektívmi. Neboli otravné, útočné, ani nepríjemné a to naozaj prechádzali úplne tesne popri nás.

Pravdou však je, že tak ako my, aj väčšina turistov sa správala podľa predpisov. To znamená, že sme sa ich nedotýkali a najmä ich nekŕmili. Keď totiž nevidia jedlo, tak vám dajú pokoj. Teda dodržiavali sme to všetci až na jednu pani. Tá prišla na Gibraltársku skalu minivanom s miestnym tour operátorom. Keď mala vyjsť z auta, tak najprv vyliezla ruka s provokatívne vystrčeným nanukom a až potom ona. Opice samozrejme hneď zareagovali, o sladkú lahôdku sa skoro pobili a neskôr dookola dobiedzali aj do zdroju jedla – už poriadne otrávenej dovolenkárky. Legenda o drzých opiciach by sa teda skôr mala zmeniť na príbeh o drzých turistoch, ktorí zvieratá zbytočne dráždia a potom sú ešte aj pobúrení.