Bol to tuším štvrtok, vracala som sa od jazera. Vždy som rada plávala v lete v chladnej vode, ale až tak na večer, keď bolo už len pár ľudí. Bola to dokonalá osviežujúca chvíľa, ktorá zo mňa zmyla celý deň a prebudila všetky moje zmysly. Telo splynulo s prírodou a ja som sa schladila. Potom som sa len zabalila do osušky a šup do auta. Zrazu počujem divný zvuk, nejaké prasknutie, začne ma ťahať do protismeru – je mi jasné, že mám defekt. Čo teraz?! Vonku letný súmrak, na ceste nikto...

Je podvečer, všetci sa ponáhľajú a nikto nemá záujem zabíjať čas s nejakou ženskou s pokazeným autom. Opriem sa o kapotu a potichu nadávam. Zrazu zastaví modrá škodovka. Alebo sivá? Neviem, ale poteším sa. Vystúpi z nej muž, určite o pár rokov mladší odo mňa, a bez zbytočných otázok, vlastne takmer bez slova, otvorí kufor a začne vymieňať poškodenú pneumatiku za novú. Bola to bleskovka. Netrvalo dlho a auto bolo funkčné. Rozlúčili sme sa podaním rúk. Pozrel mi do očí, až som sa jemne zachvela. Zvláštna chvíľka. Cestu príliš nevnímam, vidím v duchu len tie oči. Idem rovno pod sprchu. Púšťam na seba striedavo horúcu a ľadovú vodu. Stále ho vidím pred sebou. Vysoký, tmavý a tie jeho oči. Zrazu počujem, že niekto klope. Kto to je? Nikoho nečakám.