Kedy do školy?

"Na dobrom začiatku všetko záleží". Tieto Komenského slová je možné uplatniť i na začiatok školskej dochádzky. Vstup do prvej triedy je pre dieťa významným medzníkom v jeho živote a na jeho správnom načasovaní veľmi závisí, ako sa bude vzťah dieťaťa k škole a vzdelaniu utvárať a formovať.

Podľa zákona sa k zápisom do prvých tried musia dostaviť všetky deti, ktoré k 31. augustu roka dosiahnu šesť rokov. Základným, nie však najdôležitejším kritériom pre vstup do školy, je teda vek. Vzhľadom k tomu, že vývoj každého dieťaťa prebieha individuálne a v interakcii s vnútorným prostredím, nie každé šesťročné dieťa je schopné začať školskú dochádzku v tomto zákonom určenom termíne. Spôsobilosť dieťaťa pre zahájenie školskej dochádzky (školská zrelosť, pripravenosť), znamená dosiahnutie takého stupňa vývoja, ktorý dieťaťu umožňuje úspešne sa adaptovať na školské prostredie a osvojovať si školské znalosti a schopnosti.

Často je za synonymum školskej zrelosti pokladaná rozumová vyspelosť dieťaťa - vie počítať, pekne kreslí, učí sa básničky, môže ísť do školy. Pre dobrý štart budúceho prváčika je ale nemenej významná i jeho zrelosť osobnostná a sociálna, predovšetkým teda schopnosť zapojiť sa a primerane spolupracovať v kolektíve vrstevníkov, reagovať na pokyny cudzieho dospelého (učiteľa), schopnosť sa sústrediť i pri činnostiach, ktoré nemajú charakter hry, schopnosť zvládať prípadný neúspech...

V ideálnom prípade sa v názore na pripravenosť a zrelosť dieťaťa pre nástup do školy zhodujú všetci jeho vychovávatelia - rodičia, prarodičia, učiteľky v materskej škole. Ak nemá nikto z nich žiadne pochyby o tom, že dieťa bude v škole úspešné, donesie Ježiško aktovku a peračník, dieťa absolvuje zápis a pokiaľ ani tam nenájdu žiadnu prekážku, druhého septembra nastúpi do školy.

Ak to tak nie je, zapojí sa do posudzovania dieťaťa "vyššia inštancia", ktorou je lekár alebo psychológ. Pre udelenie prípadného odkladu školskej dochádzky je nevyhnutné vyjadrenie lekára, pedagogicko-psychologickej poradne (psychológa) alebo špeciálneho pedagogického centra. Odklad školskej dochádzky potom udeľuje riaditeľ príslušnej školy na základe tohoto odborného vyjadrenia.

Prvými "posudzovateľmi" školskej zrelosti dieťaťa sú jeho rodičia. Aj keď neodborníci, pokiaľ sú voči svojmu dieťaťu dostatočne vnímaví a venujú mu dostatok času, bývajú vo svojom názore na jeho zrelosť pomerne objektívni. Uvedomujú si, aké má ich dieťa prednosti, eventuálne nedostatky, poznajú jeho potreby, zdieľajú s ním prípadné obavy.

Môže sa však stať, že predstavy rodičov o zrelosti dieťaťa pre školu niesu v súlade s požiadavkami, ktoré škola na dieťa kladie. Dôvody môžu byť rôzne. Rodičia sú málo alebo nepresne informovaní o tom, čo by dieťa pred nástupom do školy malo vedieť a poznať, prípadne za kritérium školskej zrelosti považujú práve len už avízovanú rozumovú vyspelosť svojho potomka.

Niektorým rodičom chýba primerané porovnanie dieťaťa s jeho vrstevníkmi, nemajú predstavu, čo by priemerné dieťa malo v danom veku zvládnuť. Obvykle dieťa porovnávajú s jeho starším súrodencom alebo s deťmi susedov či príbuzných a ak vyjde toto porovnanie v jeho prospech, považujú ho automaticky za zrelé. V konfrontácii s protichodným názorom učiteľky v materskej škôlke sa potom obhajujú tým, že ich najstarší bol v šiestich rokoch oveľa menej šikovný a prvý triedu zvládol. Je ale rozdiel medzi zvládnuť a zvládnuť...

Pokiaľ dieťa prelieza už prvou triedou s takzvane odretými ušami a opakovane zažíva neúspech, čoskoro sa to negatívne prejaví na jeho sebavedomí a hlavne na motivácii k školskej práci. K domácim úlohám sadá s odporom a často s plačom, prehovára rodičov, aby do školy nemuselo, vedome i nevedome môže chorľavieť (ranné bolenie hlavičky a bruška, ktoré sa nedá zmerať teplomerom a mamičku vždy spoľahlivo zneistí). U niektorých detí sa môžu objaviť skutočné neurotické alebo psychosomatické obtiaže (tiky, nevoľnosť, vracanie), ich oslabený organizmus je náchylnejší k bežným infekčným chorobám.

Stretla sem sa i s rodinami, v ktorých je včasný nástup dieťaťa do školy považovaný za dôkaz jeho "šikovnosti" alebo dokonca kvality výchovy a je teda otázkou prestíže, aby dieťa do školy nastúpilo v termíne, teda v svojich šiestich rokoch.

Ešte väčšie komplikácie nastávajú, pokiaľ sa názory jednotlivých členov rodiny na zrelosť ich potomka rôznia. V praxi to vyzerá asi takto - otecko sa ohradzuje, že ich chlapec nie je žiadny blbec, aby musel zostávať v škôlke a mamička len smutne krčí ramenami a len tak medzi rečou hovorí, že chlapec je síce veľmi šikovný, ale medzi deťmi tak nejako neistý a bojácny a stále dosť hravý a nesamostatný.

Obaja rodičia majú pravdu. Chlapček je priemerne inteligentní, zvedavý, dokáže sa sústrediť, ale aj tak dává prednosť stavebniciam a autíčkam pred pracovnými zošitmi pre predškolákov, ktorými ho neúnavne zásobuje ambiciózna babička. V kolektíve vrstevníkov je vždy skôr bokom, nevie sa presadiť, priebojnejšie deti mu berú hračky, kamarátov si hľadá skôr medzi deťmi mladšími. Odborník by povedal, že ide o nerovnomerný vývoj - vývoj osobnostný mierne zaostáva za vývojom kognitívnych funkcií (vnímanie, myslenie, intelekt).

A príčina rodičovskej neobjektivity, ktorú považujem za úplne ospravedlniteľnú a najľudskejšiu? Každý milujúci rodič vo svojom dieťati vidí jedinečného tvora, ktorý je najšikovnejší, najkrajší a najúžasnejší zo všetkých. Samozrejme, že všetky deti sú skvelé a jedinečné, iba je treba citlivo vnímať a rešpektovať ich aktuálne potreby a nesnažiť sa ich prerábať k obrazu, ktorý si o nich rodičia vytvoria.

V materských školách nie je v súčasnej dobe povinná systematická predškolská výchova. Existencia či neexistencia ucelenejších programov pre predškolákov a ich realizácia závisí čisto na dobrej vôli učiteliek materských škôl a ochote rodičov a detí k spolupráci. Z tohoto dôvodu je pre učiteľky v škôlkach často obtiažne vytipovať školsky nezrelé deti. Môžu si všímať najrôznejších špecifických prejavov chovania určitého dieťaťa (agresivita voči ostatným alebo naopak stránenie sa kolektívu, plačlivosť, precitlivenosť), ale nemôžu dosť dobre posúdiť jeho práceschopnosť. Niektoré deti sú schopné sa veľmi dobre sústrediť na hru, ktorá ich baví, ale pri zameranej činnosti nehrového charakteru zlyhávajú, sú skoro unavené, podráždené a nedokážu bez priameho vedenia učiteľky dokončiť prácu.

Dôsledkom stále klesajúcej pôrodnosti je úbytok detí v materských školách. Zvlášť malé dedinské základné školy potom doslova bojujú o každú "dušu", aby vôbec mohli výučbu v prvej triede začať. Podľa aktuálnej situácie a počtu detí je potom na rodičov vyvíjaný tlak, aby dieťa buď dali do školy v termíne bez ohľadu na to, či je dieťa pre školu skutočne zrelé. Netreba dodávať, že toto často býva výrazne v neprospech dieťaťa.

Nejednotnosť v požiadavkách na deti v rámci jednotlivých materských a základných škôl, v horšom prípade i ich vzájomná nespolupráca, potom v sebe skrýva ďalšie úskalie. V materskej škole sa dieťa naučí správne držať ceruzku, dokáže nakresliť obrázok na zadanú tému, rozlišuje základné geometrické obrazce. V základnej škole pri zápise od neho chcú, aby spoznávalo písmenká a číslice, z čoho je dieťa zmätené a rodičia podráždení. V praxi som sa stretla i s opačným prípadom. Príliš ambiciózna učiteľka v materskej škole kládla na deti tak veľké požiadavky, že takmer dve tretiny z nich označila za perspektívne školsky nezrelé a doporučila návštevu pedagogicko-psychologické poradne.

Ako už bolo povedané, dobrý štart v prvej triede je pre dieťa jedným z najdôležitejších momentov v jeho ďalšou motiváciou pre školskú prácu a tým pádom i úspešnosť a predovšetkým spokojnosť v škole. Rodičia potenciálnych prváčikov sú zahrňovaný tisícom dobre mienených rád a doporučení a ťažoba konečného rozhodnutia nakoniec leží iba na nich. Pri tomto rozhodovaní je treba dobre zvážiť všetky pre a proti, zabudnúť na svoje vlastné priania a ambície a rešpektovať predovšetkým potreby dieťaťa.

Autor: Eva