Stručná definícia klebetenia znie, že rozprávate o niekom, kto nie je vo vašej spoločnosti, ale to, čo o ňom poviete, nemusí byť úplná pravda. Čo teda klebety vlastne sú? Niekto počas klebetenia úmyselne šíri klamstvá, ale vedecky povedané, ide o všetky informácie o niekom inom ako o sebe, ktoré odovzdávate ďalej.
Český neuropatológ František Koukolík v tom má jasno a o klebetení dokonca napísal knihu. Klebetenie rozdelil do piatich kategórií:
• Záporné nepravdivé alebo polopravdivé
• Záporné pravdivé
• Neutrálne
• Pozitívne pravdivé
• Pozitívne nepravdivé
Nepravdivé klebety sa snažia ukázať objekt svojho rozprávania v skreslenom svetle. Ohovárajú, hania... A vedeckými štúdiami sa našťastie potvrdilo, že ľudia zvyčajne vedia odhadnúť, kedy ide o vymyslené klebetenie a „rozprávačovi“ až tak veľmi neveria.
Problém je však v tom, že klebety napriek tomu silne ovplyvňujú naše správanie. Bez ohľadu na to, či sú pravdivé alebo nie. Pokiaľ počujeme dobré správy, začneme sa na onú osobu pozerať prívetivejšie, ak sa ale dozvieme niečo odpudivé, s poohováraným človekom si to budeme veľmi dlho spájať, aj keď tomu nebudeme veriť. Žiaľ, faktom je, že to zlé si pamätáme dlhšie a lepšie, ako to dobré.
