Pomôžte mi byť dobrým

voľnej výchovy, ktorá u nás zaznamenala vlnu popularity najmä v osemdesiatich a začiatkom devedesiatichch rokov. Hovoria, že pokiaľ je dieťa vo svojom vývoji obmädzované príkazmi a zákazmi, jeho osobnosť je tým poškodzovaná a plne sa nerozvinú všetky jeho schopnosti, predpoklady, jeho jedinečná individualita. Táto idea ale pravidelne malformuje na obraz rodiny ovládanej rozmarmi nezvladatelného fagana, nad jeho "idividualitou"se rodičia rozplývajú, zatiaľ čo všetci známy sa desia chvíle, kedy ich opäť poctia návštevou. V Amerike, odkiaľ idea voľnej výchovy vzyšla, už ju dávno opustili a jej hlavný iniciátor sa verejne ospravedlnil americkému ľudu.

Opačným extrémom je prísná, puntičkárska výchova, kedy je zakázané všetko, čo nie je výslovene dovolené. Na čele podobných domácností stjí pedantný, dominantný otec, väčšinou s nižším vzdeláním, horšie platenou prácou a ktorí lipnú na tradičnom usporiadaní rodiny a úlohy v nej. Deti žijúce ako súčiastka v súkolesí zákazov a nariadení, bývajú nepriebojné, plaché, nesamostatné a tieto vlastnosti si niekedy bohužiaľ odnášajú do dospelého života. Výnimkou ale nie je ani revolta v období dospievania, jej intenzita obvykle zodpovedá miere predchádzajúceho ovládania.

Že ani jeden z uvedených extrémov nie je žiadúci, je jasné, otázkou zostáva, ako nájsť odpovedajúcu mieru regulacie detského správania, ktorá by im súčasne ponechala potrebnú míru svobody. Vyjděme z nevyvratitelné premisy, že detské správanie musí byť vymedzované istými mantinelmi, za nimi prestává byť prijatelné. Tieto hranice musia byť predovšetkým zretelné, nesmú sa prípad od prípadu meniť. Deti, ktoré svojím správaním provokujú, ktoré akoby skúšali, čo rodičia či učiteľ vydrží, vlastne tieto hranice hľadajú. Aj keď trest za ich prekročenie navonok prijímajú s nevôľou. Deti potrebujú vedieť, že život, a konkrétne ich život má rád, že do sveta nie sú len tak hodení, ale že tento svet je konštituovaný na základe istých pravidiel, a dá sa mu teda porozumieť.

Ambíciou rodičov je ale udržať za normálných okolností správanie detí práve v týchto mantineloch, lebo schopnosť sebeovládanie je mimoriadne dôležitú zložkou socializacie a ako aj pre dalšiu kariéru, tak pre bezproblémové začlenení do spoločnosti má podstatný význam. Toto sa dá dosiahnúť dodržaním niekoľkých pravidiel. Je potrebné dávať na javo dieťati svoje požiadavky maximálne zrozumitelne: Teda: "Chcem, aby si urobil toto a hento. Urob to hneď, prípadne do tohto termínu. Nechcem, aby si za žiadných okolností robil to a to." Nejasné formulacie typu: "Správaj sa slušne" alebo "Mal by si byť ústretovejší" dieťa veľakrát nerozšifruje. Z toho istého dôvodu sú nevhodné tiež otázky, ako: "Koľkokrát už som ti hovorila, aby si to a to nerobil? Prečo stále nepíšeš domáce úlohy?" Aj keď si dieťa pravdivo odpovie, stále sa mu nedostává informácia, aké jeho správanie by sme ocenili.

Na rešpektovanie dohodnutých pravidiel správania by sme ako rodičia určite mali dbať. Súčasne ich však musíme dieťaťu hovoriť zrozumiteľnou a jednoznačnou formou a ich prekročenie primerane sankcionovať. Príliš tvrdý trest vyvolá u dieťaťa skôr vzdor než snahu po náprave a naopak trest, ktorý nijako nezasiahne, od podobného správania v budúcnosti neodradí. Ideálne je, aby forma trestu vzišla z dohody dieťaťa s rodičmi či učiteľmi.

Autor: centrum.cz