Reč detských obrázkov

Pre dieťa totiž nepredstavuje kresba primárne možnosť umeleckého vyjadrenia, vlastne takéhoto vyjadrenia vôbec. Estetický význam svojmu kresleniu pochopiteľne absolútne neprikladá. Neúplná slovná zásoba a zatiaľ nerealizovaná alfabetizácia (v predškolskom období) robí z kresby jedinečný spôsob, ako dieťa môže neverbálne a často neuvedomele vyjadrovať svoje pocity a tým ventilovať prípadné vnútorné napätie.

Všeobecne zrozumiteľné sú v tomto smere kresby dieťaťa zhruba od 5-6 rokov, keď opúšťa štádium hlavonožca (koliesko s štyrmi čiarkami končatinami) a začína kresliť postavy. V rámci tohoto článku obídeme obsiahlu symboliku farieb (záujemcov odkazujem napr. na práce Maxa Luschera) a pozornosť zameriame na základnú symboliku. Je napríklad všeobecne známe, že dieťa neznalé perspektívy kreslí postavy také veľké, aký im prikladá význam. Dominantná matka teda býva kreslená väčšia ako otec, bez ohľadu na svoju skutočnú výšku. Dieťa, ktoré je rozmaznávané a svojich rodičov sa naučilo citovo vydierať a ovládať, zase bez rozpakov nakreslí ako najväčšiu postavu v rodine seba. Podobné významy má tiež veľkosť postavy súrodenca a jeho umiestnenia na ploche papiera. Spomínam si v tejto súvislosti na chlapca, ktorý pri kresbe rodiny nakreslil svojho staršieho brata na druhú stranu papiera s vysvetlením, že k mamičke, oteckovi a k nemu "sa už nezmestil".

O vzťahoch medzi členmi rodiny potom vypovedá tiež to, či sú postavy nakreslené čelom, či chrbtom k sebe, či sa príkladne držia za ruky, či tvoria skupinky a aké je ich zloženie apod. Ako sme videli vyššie, veľmi podstatné je aj to, kto na obrázku chýba, kto bol "vylúčený". Pokiaľ dieťa kreslí cielene svoju rodinu, je len málo pravdepodobné, že niekoho zabudne nakresliť "náhodou". Inou formou agresie je popri vylúčení tiež určité "zmrzačenie" postavy (zreteľné a ľahko odlíšiteľné od kresliarskej neobratnosti). Niekedy sa objavuje taká postava tiež ako starček, či starenka (evokácia blízkej smrti). Naopak hodnotu jednotlivých postáv zvyšuje množstvo detailov (vrecká na odevoch, šperky, mihalnice, u mužov fúzy apod.).

Z detských obrázkov tak môžeme usudzovať to, ako deti vnímajú vzťahy v rodine, určitý problém (deti s problémami v komunikácii občas kreslia postavy bez úst a uší), špecifickú charakterovú črtu (veľmi plaché dievčatko neschopné sa brániť, ktoré v konflikte vždy radšej ustupuje, nakreslí postavu v daždi s dáždnikom nepochopiteľne horizontálne položeným na ramene, ako chrbtom k pozorovateľovi odchádza). Pri každej takejto laickej interpretácii detskej kresby je však treba mať na pamäti, že nemožno činiť nejaké všeobecné závery z jedného, či dvoch obrázkov a tiež to, že detská kresba môže poznaniu dieťaťa len trošku pomôcť. Jej preceňovanie teda rozhodne nie je namieste.

Autor: Petr Kukal