V britskej karanténe začala piecť pre ľudí: Z tort tejto Slovenky odpadnete! 

Počas korony v Bristole pečie pre ľudí: Z tort tejto Slovenky odpadnete! 

Slovenka v karanténe začala piecť pre Britov. Jej torty milujú!

Bohdana Ondrášková

V rodnej Bratislave si po návrate našla „prácu snov“, po čase ju to však opäť pritiahlo na ostrovy, a to s úspešným a obdivuhodným efektom. Začala piecť pod vlastnou značkou Food and Eva.

Evka, aká je aktuálna situácia v&nbsp;Británii a&nbsp;Bristole, opatrenia a&nbsp;nálada medzi obyvateľmi? Britské čísla postupne klesajú. Otvorená a sprístupnená je väčšina obchodov, podnikov, gastro zariadení. Kancelárie zväčša stále zívajú prázdnotou, predpokladá sa, že dynamika fungovania vo firemných budovách verzus homeoffice sa dlhodobo až permanentne zmení, rovnako ako pracovné cesty. V uzavretých priestoroch sú povinné rúška. Nálada v spoločnosti je rôzna - značná časť obyvateľstva je čoraz viac netrpezlivá a chce fungovať “slobodne”, mnohí sa však stále boja socializovať či cestovať.

Prečo si odišla zo Slovenska a prečo práve Bristol? V Bristole som žila nejaký čas už predtým, keď som prvýkrát chcela vyskúšať život v zahraničí. Vtedy som pracovala ako čašníčka a barista v kantíne s kaviarňou, neskôr som pričuchla k práci v kuchyni a učila sa ako začiatočníčka “z každého rožka troška”. Po niečo vyše roku som s varením a pečením prestala. Hoci ma práca neuveriteľne bavila a zlepšovala som sa, dostali ma fyzická záťaž a opakované pohyby, ktoré sú najčastejšou príčinou zranení kuchárov.

Nevládala som si umyť zuby bez bodavej bolesti v zápästiach a kvalitný spánok s&nbsp;ubolenými krížmi bol takmer nemožný. Vrátila som sa domov a splnila si dlhoročný sen o Eve event manažérke s vysielačkou za opaskom, neskôr to boli úžasné pracovné a ľudské skúsenosti v crossline reklamnej agentúre.

To znie ako dream job. Tak v čom bol problém? Kamarátka sa ma v jeden letný večer na balkóne spýtala “Vravíš, že je to fajn, ale nie je to ono. Čo by si teda robila, keby si mohla?” Bez váhania som odvetila: “Viem, že raz chcem pracovať a žiť s jedlom. Vrátila by som sa do Anglicka a pokračovala tam, kde som prestala. Tak na dva roky, potom sa uvidí.” Keď sa ma spýtala, prečo to neurobím, mávla som rukou, že veď možno raz. O dva týždne som dala v práci výpoveď (smiech).

V čom je tvoje pôsobenie v Bristole tentokrát iné? Keď sa dnes pozriem na moju prvú skúsenosť s kuchyňou a na terajšie pôsobenie, som hrdá na to ako som vtedy zvládla všeličo na čo som nebola vôbec pripravená. Fyzická a mentálna záťaž, antisociálny pracovný čas, zaujímavé ľudské charaktery, kreativita a zodpovednosť za vlastné výtvory pod tlakom, v neposlednom rade život bez rodiny a najbližších priateľov. Dnes mám zrovnané priority, s každou novou kuchyňou viem oveľa lepšie ako chcem žiť a pracovať.

Takže súkromie už nezanedbávaš? Myslím, že nie. Dokonca mám britského priateľa.

Aké boli začiatky 2.0? Po príchode do Anglicka v septembri 2018 som začala pracovať u môjho bývalého šéfa v rodinnej reštaurácii v malebnom mestečku v Cotswolds. Bol to postupný - často váhavý či humorný - návrat ku kedysi nadobudnutým schopnostiam. Som pomerne netrpezlivá, preto som čoskoro začala pracovať aj v kantíne v Bristole. Dvaja šéfkuchári, dva prístupy, dvakrát viac skúseností, receptov a rád. Ale aj život v aute medzi dvoma mestami, jeden oddychový deň a bývanie na niekoľkých miestach súčasne.

Takže zmena striedala zmenu? Áno, v januári 2019 som vymenila pendlovanie za izbu v dome s niekoľkými spolubývajúcimi vo veselej uvoľnenej štvrti Bristolu. V máji nastal čas vyskúšať si po rodinnom gastropube a firemnej kantíne hotel s reštauráciou v nádhernom susednom historickom mestečku Bath. Značku Koffmann and Mr. White's prevádzkovalo duo známych britských michelinovských šéfkuchárov. Tu som prvýkrát mala k dispozícii vlastnú kuchyňu a zodpovednosť za všetky dezerty, poobedňajšie čajové posedenia, svadby, eventy.

Pozícia hlavnej cukrárky mi prirástla k srdcu, no po polroku dochádzania vlakom a dvojitých celodenných šícht som sa rozhodla, že je čas nielen žiť, ale aj pracovať v Bristole, ktorý je popri Londýne top anglickou aj európskou destináciou pre gurmánov a milovníkov neustále sa rozvíjajúcej medzinárodnej kuchyne. Od Vianoc minulého roka varím a pečiem v elegantnej reštaurácii No. 4 Clifton Village v krásnej štvrti. Vďaka karanténe sme zavreli dvere v polovici marca a otvorili sme len nedávno.

Ako si strávila karanténu a&nbsp;čas bez dochádzania do reštaurácie? Nevedela som si predstaviť, že karanténu prečkám so založenými rukami, vnímala som ju ako príležitosť učiť sa nové veci, a ako zdravý človek zároveň pomôcť a zlepšiť deň tam, kde sa dá. Z domu som piekla kváskový chlieb a koláče pre ľudí v okolí, pomohla s nákupmi či uvarila narodeninovú večeru. Postupne sa moja iniciatíva zamerala najmä na narodeninové torty - ľudia izolovaní od rodiny a priateľov chceli potešiť seba či blízkych, vytvárať aspoň takto výnimočné momenty.

&nbsp;Perfektné! A ako to prebiehalo, takto na diaľku? Rodinka kúpila koláč, identickým prekvapila priateľov na druhom konci mesta a vychutnali si ho spolu počas videohovoru. Novopečení starí rodičia poslali aspoň tortičky na oslavu svojich vnúčat narodených počas karantény, keďže sa s nimi nemohli vidieť. Obetavé mamičky rozdávali kúsky mojej torty kamarátom svojich detí, aby narodeninový online čet bol niečím výnimočný. Všetko samozrejme bezkontaktne a&nbsp;v rámci profesionálnych hygienických štandardov.

&nbsp;Čo si si vzala z&nbsp;tohto obdobia? Vedela som, že rada pomáham, oslavujem a prekvapujem ľudí. Energia, naplnenie a zmysel môjho obyčajného každodenného pečenia ma však celkom šokovali. Bolo jasné, že niet cesty späť! Preto som popri návrate do reštaurácie nabrala odvahu a rozbehla vlastnú značku Food and Eva. Cieľom je popri kreatívnom narodeninovom štandarde ponúknuť aj pestrý výber kvalitných koláčov na rodinné oslavy, kamarátske návštevy či spestrenie víkendu - postupne medzi produkty “vpašujem” aj moje obľúbené slovenské kúsky!

Zároveň chcem na sociálnych sieťach hovoriť o tom ako nám čas strávený v kuchyni pomáha filtrovať emócie, trénovať rôzne schopnosti potrebné pre každodenný pracovný život a vzťahy, aktívne relaxovať a vytvoriť si vlastné rituály a záchranné páky - ak vieme ako na to.

&nbsp;Aké emócie prúdia tvojou kuchyňou? Svoj strach, stres či smútok filtrujem práve v kuchyni. Miešanie rizota je úžasnou meditáciou, uhládzanie čízkejku trénuje trpezlivosť, zdobenie torty kreativitu a zmysel pre detail. Najlepšie sa chlieb vymiesi keď ste na niekoho naštvaní, odporúča každý piaty pekár! Keď som smutná, krupica z detských čias funguje ako zaklínadlo. O terapii kuchyňou rozprávam aj na svojich sociálnych médiách. Som presvedčená, že tu každý dokáže nájsť množstvo spôsobov ako byť lepšie pripravený na život.

Čo je pre teba v zahraničí najťažšie? Najťažšia dnes je absencia rodiny a priateľov. Karanténa skomplikovala cestovanie práve keď som našla frekvenciu návštev Bratislavy, vďaka ktorej mi blízki chýbajú “tak akurát”. Obaja rodičia nedávno absolvovali operácie a sestrino prvé tehotenstvo sledujem len online. Naposledy som bola doma v zime 2019 a chystám sa opäť až na Vianoce. To už budem teta, tak pevne verím, že návšteva vyjde!

Ako rýchlo si sa naučila po anglicky a nevypadávajú ti už slovenské slovíčka? Anglicky som plynule vedela už predtým, nové kuchynské pojmy a hantírku som pochytila rýchlo. Vtipné to začalo byť smerom naopak. V januári tohto roka som absolvovala kurz kváskovania v slovenčine s blogerkou Heňou Kundrátovou. Popri návale nových informácií som miestami v hlave lovila paralely slovíčok v angličtine, aby sa mi obsah spájal správne! Našťastie je Heňa trpezlivá (smiech). V lete som prešla fázou keď mi chýbal domov, čo môj mozog evidentne kompenzoval po svojom - na Britov som sporadicky trúsila frázy a reakcie v slovenčine. Priateľ si už zvykol, aspoň chytá slovnú zásobu!

Pocítila si niekedy v zlom, že si „cudzinka“? Ako sú v Bristole nastavení voči expatom? Kedykoľvek sa ukázalo, že som pôvodom z inej krajiny, viedlo to k zaujímavej výmene informácií, porovnaniu tradícií, politickej či spoločenskej situácie. Nikdy mi nikto nedal pocítiť, že som “cudzia”, že sem nepatrím. Bristol je mesto plné obyvateľov zo všetkých kútov sveta. Tendencia akceptovať človeka bez ohľadu na rasu, duchovnú či sexuálnu orientáciu, politické názory a vôbec prístup “ži a nechaj žiť” prevláda nad odmietavými postojmi voči imigrantom. Moja osobná skúsenosť je, že nech ste kýmkoľvek, tu môžete žiť svoj život.

&nbsp;V čom je život tam jednoduchší? Alebo zložitejší? Zdá sa mi, že úradný život tu funguje o niečo viac online. Ľudia častejšie jedia vonku, majú menej času, vôle či energie variť si doma. Obdivujem mnohých, že s chladným oroseným dokážu stáť vonku v zimnom chlade alebo daždi aj keď mne už dávno drkocú zuby (smiech). Mesto aj ľudia kladú dôraz na podporu lokálnej produkcie a miestneho maloobchodu a biznisov, čo sa popri aktuálnom vývoji ekonomiky len zintenzívňuje. Môj pohľad je ale subjektívny, všetci žijeme v určitej bubline.

&nbsp;Čo by sme sa od Britov mohli naučiť, ak niečo? Minca má vždy dve strany. Mám pocit že ľudia sú tu k sebe slušnejší a menej si dovolia sa navzájom nerešpektovať a zasahovať si do osobných slobôd. Na druhej strane sú však rezervovanejší, veľmi záleží na tom čo a ako poviete. Na Slovensku sa postupne lepšíme v tom, že sa už viac verejne akčne sťažujeme, častejšie vrátime tovar alebo jedlo v reštaurácii, ponúkame čoraz lepšiu úroveň služieb a zákazníckeho servisu - no stále sme na ceste. Naši šoféri vždy môžu častejšie zastaviť pre chodcov na prechode, naši chodci sa vždy môžu dôkladnejšie poobzerať predtým, ako vykročia na cestu. Každodenný rešpekt tohto typu na ostrove cítim viac.

A čo najviac mentálne chýba nám, Slovákom a Slovenkám? Vnútorne ma dnes najviac trápi nedostatok tolerancie a empatie mnohých bežných ľudí a verejných činiteľov s každým, koho život sa líši od ich “správneho vzorca” . Rýchlosť a neochvejné presvedčenie, s ktorým dokážu niekoho odsúdiť napríklad za sexualitu, túžbu adoptovať si dieťa či rozhodnutie nemať ho. Vždy sa pýtam - cítili by ste to isté, ak by išlo o vášho brata, dcéru, najlepších priateľov? Mnohé krajiny majú podobné či rovnaké problémy ako naša, sme niekde na škále a pevne verím, že sa všetci posúvame vpred.

&nbsp;Čo by si dnes s odstupom času urobila inak? Myslím, že je zbytočné sa pozerať spätne na svoj život a rozmýšľať, čo by bolo keby… Prvá takáto otázka spustí lavínu a kým sa človek spamätá, ocitne sa niekde v hĺbkach puberty. Verím, že každý sa v danom okamihu rozhodujeme najlepšie, ako vieme. Kľúčové je počúvať svoju intuíciu. Ak máte pocit, že sa v rozhodovaní stále strácate, mám moju obľúbenú radu - hoďte si mincou. Nezáleží na tom, ktorá strana padne. V sekunde pred dopadom si totiž uvedomíte, ktorú v skutočnosti chcete. Potom už len konať - napríklad začať nový život v inej krajine (úsmev).

Čomu sa venuješ vo voľnom čase? Po členitom Bristole sa všade presúvam na bicykli. Kedysi som to neznášala, dnes už viem, že tajomstvo je v ľahšom bicykli a správnom oblečení – aj keď v jesennom prudkom daždi vyzerám v nepremokavom vybavení tak, že by ste sa ma zľakli. Šikovný spôsob dopravy sa mi však zapáčil aj na výlety. Mestská doprava je pomerne drahá a vodiči sú na cyklistov pomerne zvyknutí, všade sú cyklotrasy a pruhy, takže niekoľko múch jednou ranou.

Robíš si aj výlety v rámci krajiny? Áno, často ma to popri práci v uzavretom priestore ťahá do prírody, spoznávať okolité dedinky a lesy, najlepšie bez online mapy, prejsť z mestečka do mestečka po pobrežnom útese a prespať v hoteli pri mori. Baví ma, že mi všetko večne pripomína britské detektívne seriály, ktoré boli doma na dennom poriadku. Našim posielam fotky z výletov - aha, tu určite býva slečna Marplová, tu má faru otec Brown a v starom hoteli sa s nami rekreuje Hercule Poirot, určite sa tu cez noc stane vražda! (smiech)

Ktoré britské zvyky máš najradšej? Najradšej mám 5. novembra, keď krajina tradične oslavuje, že britský parlament v roku 1605 nevyletel do vzduchu následkom sprisahania. V parkoch a záhradách sa ľudia zhromažďujú okolo vatier a oblohu zaplnia ohňostroje. Mám rada susedské a kamarátske stretnutia a spolupatričnosť, ktorá okolo ohňa vládne.

A&nbsp;na aký britský výrobok nedáš dopustiť? Kraj okolo Bristolu je domovom stoviek vynikajúcich druhov jabĺčkového sajderu. Keď mi plný pohár obľúbeného nápoja chladí ruku, v pozadí tancujú iskry z ohňa, na oblohe po ohňostrojoch vykúkajú hviezdy a vo vzduchu cítiť blížiace sa Vianoce, nič mi ku šťastiu nechýba.

V britskej karanténe začala piecť pre ľudí: Z tort tejto Slovenky odpadnete!

Výber pre vás