Galina sa narodila s vrodenou chybou zraku, ale celkom oň prišla až po rokoch. Na prvé oko prestala vidieť v roku 1991 po tom, ako do nej vo veľkej rýchlosti narazil nepozorný cyklista. Pri náraze sa jej z oka odlúpila sietnica. O zrak na druhom oku prišla pred sedemnástimi rokmi počas operácie. Pravdepodobne jej zlyhala rohovka. Vraj to vyzeralo, ako by mala oko spálené...

<strong>Ľútosť nie je na mieste</strong>

Dnes Galina žije v čiernej tme. „Cez rohovky mi nepreniká žiadne svetlo,“ vysvetľuje. „Na očiach nemám ani svetlocit, v preklade, som úplne nevidiaca.“ Ale zvyknúť sa dá na všetko. Vysvetľuje, že je to nielen o vlastnom nastavení, ale najmä o ľuďoch. „Dôležité je, aby vás neľutovali. Ak to príliš neprežívajú, je to v poriadku,“ ozrejmuje bývalá učiteľka angličtiny. „Tí, čo ma poznajú, ma berú takú, aká som. Ľútosť im vydržala zopár sekúnd, lebo som im vysvetlila, že som skôr za čierny humor ako za slzy. Potešili sa a boli v pohode.“

Aj keď Galina kariéru učiteľky musela zavesiť na klinec, našla si prácu, ktorá ju baví. Prekvalifikovala sa, dorobila si maturitu na zdravotníckej škole. Má zásadu, že v čom človek pracuje, mal by to aj vyštudovať. A ona sa vzdeláva stále. Pred rokom zavŕšila bakalárske štúdium psychológie, skončila aj bakalársky stupeň špeciálnej pedagogiky, aby dnes pokračovala v magisterskom pedagogickom štúdiu. Vo vzdelávaní chce ísť ďalej, má totiž „našliapnuté“ aj na doktorandúru.

Galina sa v práci rehabilitačnej masérky našla. „V angličtine, ktorá ma spočiatku živila, už dnes nie som taká dobrá, ako by si okolnosti vyžadovali. Tak som sa dala na cestu pomoci a možnosť rehabilitovať ľudí a pomáhať deťom s poruchami autistického spektra mi prišla vhod.“ Šesť rokov pracovala v nemocniciach a zdravotníckych zariadeniach a už dvanásť rokov šéfuje sama sebe. „Som vlastne paňou času svojich klientov,“ upresňuje a svoju prácu si pochvaľuje.

Sympatická Galina túžila vždy po deťoch, ale vzhľadom na vrodenú zrakovú chybu sa neodvážila mať vlastné dieťa. Preto si pred štrnástimi rokmi s manželom synčeka adoptovali. „Ochorenie, s ktorým som sa narodila, má genetický pôvod. Nedá sa prenatálne zistiť, či by ho zdedili aj moje deti, a tak som nechcela riskovať.“ A jej manžel? Súhlasil s tým: „Dokonca bol nadšený. Tvrdil, že vždy chcel mať aspoň jedno osvojené...“

Dnes teda vychovávajú chlapca rómskeho pôvodu. Dokonale sa s rodinou zžil a pre Galinu je nielen synom, ale aj pomocníkom. „Neuvažovala som o tom, aké dieťa by sme si mali osvojiť. Keď mi pred rokmi vložili do náručia polročného chlapčeka, na prvý pohľad som sa do neho zaľúbila a neriešila som, akej rasy je. Dnes má Jakub takmer pätnásť a ani raz som neoľutovala, že sme si osvojili práve jeho.“

A čo Jakub? „Je zodpovedný. Na svoj vek až príliš. Možno za to môže fakt, že nevidím a s mnohými činnosťami mi musel pomáhať,“ hovorí Galina. „Občas napríklad neviem nájsť kľúče,“ smeje sa. „Sme úplne bežná rodina a nie všetko má u nás svoje miesto, aj keby mi to veľmi pomohlo.“

U Kubalovcov je neustále rušno. K chaosu prispieva aj vodiaci pes. Timy je poriadne chlpatá ovčiarska slečna, Galina priznáva, že to u nich občas vyzerá, ako keby nepoznali vysávač. Priznáva: „Robotický vysávač u nás pracuje takmer stále.“ No boli aj roky, keď sa im po byte preháňali hneď traja chlpáči. „Keď k nám prišla Timy, mala len šesť týždňov, a tak som mala aj iného vodiaceho psa. Tretím bol psík, ktorého sme si s manželom zadovážili, ešte keď som videla. Tak to bolo u nás občas poriadne veselé...“

Aj vodiaci pes môže „vyrobiť“ veľa komických situácií. V princípe vraj funguje podľa povelov pána, takže nevidiaci človek musí vedieť, odkiaľ a kam ide a musí poznať trasu, po ktorej chce ísť. Niektoré by však mal pes zvládnuť aj sám.

Timy Galinu ešte nesklamala. Ale sučka pred ňou bola občas poriadne škodoradostná. Keď ju napríklad zahriakla, že šteká na iného psa, odviedla ju do kaluže. „Vyhrešila som ju za to,“ hovorí Galina a pokračuje, že na ,nezhodu´ so svojím psom rýchlo zabudla. Telefonovala s manželom a nechala na psa, aby ju od zastávky električky odviedol domov. Vypomstilo sa jej to. „Nesledovala som trasu,“ hovorí Galina. „Keď som však siahla na vchodové dvere paneláku a tie mali namiesto gule kľučku, spanikárila som.“ Jej psia asistentka ju síce doviedla domov, ale k zadnému vchodu. Tak sa Galine občas pomstila...

Niektoré veci trvajú Galine dlhšie ako zdravému človeku. Pri varení napríklad hľadá korenia podľa čuchu a upratovanie môže byť tiež poriadna výzva. „Keď varí manžel, špinavého riadu je po kuchyni až-až. Ale upratovanie je zvyčajne na mne,“ hovorí Galina. A to môže byť občas poriadne ťažké. Upratuje totiž „dotykom“, preto občas drhne aj čisté hrnce. Keď je na nich niečo jemne ošúchané, má pocit, že je to špinavé. A umýva, až kým ju niekto nezastaví...

NEVIDIACA Galina: Mám radšej čierny humor ako slzy

Výber pre vás

NEVIDIACA Galina: Mám radšej čierny humor ako slzy

Súvisiace články

Žila na štyroch svetadieloch. V Číne ochorela a v Brazílii bývala s ochrankou!

BIELA AKO STENA, prevtelený démon? Aké je to byť albínskou modelkou?

Permanentné VZRUŠENIE tejto žene komplikuje život: Čo na to jej partner?

Trpí nevšedným ochorením: Malá Američanka má SRDCE MIMO HRUĎ!

MOLETNÁ BLOGERKA sa už neskrýva: Fotí sa a otvorene hovorí o svojom TRÁPENÍ S JEDLOM

"Prepáč, ale lásku necítim..." a zrazu bezo mňa nevedel žiť!

Výber pre vás