Maca

Magické rituály a povery Naši predkovia až do 6. storočia pred Kristom mŕtvych spaľovali. Slovania pripisovali ohňu očistnú úlohu. Po rokoch sa tradícia pretransformovala na pálenie sviečok počas Dušičiek. Smrť bola už oddávna spojená s&nbsp;mágiou. Rituálmi chceli dušu mŕtveho vyprevadiť na druhý svet. Spočiatku išlo o&nbsp;hlučné zábavy a&nbsp;honosné hostiny, až neskôr sa rituál zmenil na dôstojné lúčenie.

Podľa kňaza a&nbsp;etnografa Krištofa Chorváta, ľudia podľa mnohých znamení predpovedali, kedy zomrú. Ak pri chorom svieca horela temno, alebo keď sa neďaleko jeho príbytku ozval kuvik či sova, bolo jasné, že niekto zomrie. Znamením včasnej smrti bol aj vŕzgajúci nábytok. Temným znamením hodiny, ktoré zastali, či obraz alebo zrkadlo, ktoré sa miere pohlo alebo spadlo zo steny.

Ťažké umieranie Človeka, ktorý mal smrť na jazyku, ukladali predkovia na zem. Plačky okolo tíško plakali a&nbsp;modlili sa. Ak sa mu zomrieť „nedarilo“, pil špeciálny odvar z&nbsp;levandule. Po poslednom vydýchnutí nebožtíkovi okamžite zatvorili oči, lebo inak by vraj mohol so sebou „zobrať“ aj niekoho iného. Nasledovala očista.

Keďže išlo o&nbsp;magický rituál, nádobu, v&nbsp;ktorej bola voda na umývanie, museli rozbiť. Handričky s&nbsp;ktorými nebožtíka umývali, perinu pod ktorou ležal ale aj lyžicu s&nbsp;ktorou jedol, spálili. Dôležité bolo, aby vec, ktorej sa počas umierania dotkol, nemohol nikto použiť. Mŕtveho vystierali v&nbsp;truhle vyzutého a nohami k dverám. Všetky obrazy a&nbsp;zrkadlá museli byť zahalené. Inak cez ne mohol nebožtík strašiť. &nbsp;

Bezpečnosť nadovšetko Ak niekto zomrel neprirodzenou smrťou - išlo napríklad o&nbsp;samovrahov, mal odchod zo sveta oveľa ťažší. Až do druhej polovice 20. storočia nemali takíto ľudia miesto na cintoríne. Pochovávali ich za hranicami chotárov, neskôr pri plote cintorína do neoznačeného hrobu a&nbsp;bez požehnania kňaza.

Do truhly im vkladali cesnak, bodliaky, mak, klince či podkovy. Občas „nebezpečného“ nebožtíka k rakve priklincovali, zviazali mu ruky aj nohy, či ho vložili do rakvy dolu tvárou. Starí Germáni pochovali do bažiny a na nebožtíka nahádzali prútie. V Škandinávii sa dokonca našli telá bez hlavy a pochované hore nohami. Pohanskí Slovania verili, že duša má podobu bieleho oblaku alebo holubice. Tak sadili na cintorínoch stromy, aby si duša mala kde odpočinúť. Až neskôr počas kresťanstva verili, že duša je nehmotná a&nbsp;neviditeľná.

Keď mŕtvi ožívajú V 17. storočí bolo bežné, že sa pohreb odohral ešte v&nbsp;deň úmrtia, nanajvýš na druhý deň. Tak sa občas zdanlivo mŕtvy človek prebudil v&nbsp;hrobe. Počas tereziánskej doby preto vzniklo nariadenie, podľa ktorého sa každý mŕtvy mohol pochovať najskôr na tretí deň. Zvykom dokonca bolo dávať mŕtvym možnosť zazvoniť v&nbsp;prípade, ak v&nbsp;hrobe precitnú. Mnohé hroby teda mali pri kríži malý zvonček so špagátom, ktorý viedol až do rakvy.

Prvé cintoríny sa objavovali v okolí kostolov až v ôsmom storočí. Dovtedy Slovania pochovávali blízkych do hájov, lesov alebo polí. &nbsp;

Keď DUŠA odchádza: Rituály medzi nebom a zemou a kedy mŕtvi zvonia?

Výber pre vás

Keď DUŠA odchádza: Rituály medzi nebom a zemou a kedy mŕtvi zvonia?

Súvisiace články

Rok od smrti Karla Gotta: Spoznali by ste na fotkách mladučkého speváka?

TOTO mi NEROBTE! Čo na smrť NENÁVIDÍ vojvodkyňa Kate, ale NEZABRÁNI tomu?

Po smrti ho zaliali DO BETÓNU: Ako vlastne odpočíva Michael Jackson?

Rok od smrti maestra! TOTO počas života nešťastný Gott pred ľuďmi tajil

Výber pre vás