Máte traumu? Tak neschudnete. Lebo zlá psychika vyrába tuk!

Máte pocit, že priberáte aj zo vzduchu, nedarí sa vám schudnúť a zhodené kilá aj tak rýchlo naberiete späť? Možno za to môže vaša psychika a medziľudské vzťahy. „Poupratujte“ si v nich a možno budete štíhla ako prútik. O tom, ako si napraviť psychiku a popritom ešte aj schudnúť, písali pred časom v časopise Zdravie. Odpovede hľadali u psychiatričky a psychoterapeutky Natálie Kaščákovej.  

Vedci ešte pred deviatimi rokmi  spojili obezitu hlavne s posttraumatickou stresovou poruchou (PTSP) a dokonca o nej hovoria ako o „kľúčovom“ faktore obezity. Traumatický stres totiž vplýva na reguláciu telesných pochodov viacerými spôsobmi. Jednak sa pri ňom zvýši krvný tlak a pulz, ale do tela sa začne aj vyplavovať noradrenalín. Vyplavuje sa viac kortizolu a cez jeho vystúpenú hladinu dochádza k poruchám metabolizmu a ku sklonu k priberaniu. Ďalší mechanizmus spočíva v tom, že psychická nepohoda môže spôsobovať emocionálne prejedanie.  

Pýtate sa, aký druh stresu môže za to, že sa vám v tele „pokazí“ metabolizmus? Rozhodne nejde o bežný stres. PTSP nadväzuje na nejakú zaťažujúcu alebo potenciálne traumatizujúcu udalosť, napríklad, ak vám hrozila smrť, boli ste vážne zranená, alebo vystavená sexuálnemu násiliu. Priberanie môžu spustiť aj opakované traumatizujúce udalosti, ktoré človek zažíva napríklad v detstve.

Že PTSP máte, zistíte podľa týchto príznakov: flashbacky, vnucujúce sa opakované myšlienky na traumatické udalosti, náhle spomienky, živé obrazy. Alebo zrazu počujete zvuky, obrazy súvisiace s udalosťou, s čím ide ruka v ruke veľký nepokoj, búšenie srdca, zvýšenie tlaku, potenie. Alebo sa vyhýbate situáciám, ktoré by mohli spúšťať tieto nepríjemné spomienky. Ďalším príznakom je, že ste  celkovo veľa a často rozrušená a zbytočne ostražitá. K týmto symptómom sa pridáva ešte znížené sebahodnotenie, problémy s emočnou sebareguláciou, s upokojovaním sa, zlyhávanie vo vzťahoch.

Trauma môže prísť častokrát po rokoch. Trápite sa, ale svoje ťažkosti nespájate napríklad s detstvom. Traumu môžu zažívať aj matky malých detí. Po traumatickom pôrode sú dva-tri roky odpojené od dieťaťa, nevedia sa oň dobre postarať, lebo majú samy so sebou problém. Nemusia si uvedomovať, odkiaľ to pramení. Zrejme to súvisí s tendenciou ľudí vytesňovať, keď nemáme ani čas zaoberať sa vlastnými problémami...
 

Je to nevedomý a prirodzený obranný mechanizmus s cieľom zabudnúť na traumu a zachrániť vzťah. Tá sa síce ucelene nedostane do pamäti a zostáva len v akýchsi útržkoch spomienok, ale z času na čas sa objaví v podobe nepríjemných telesných pocitov a reakcií. Výsledkom je, že sa časom môžete začať prejedať. Žiaľ, smútok, osamelosť...

Ak chcete od pocitov uniknúť, siahnete do chladničky. Jedlo totiž predstavuje zdroj bezpečia a upokojenia. Niekedy k nemu majú sklony aj ľudia, ktorí v detstve nezažili lásku, tak ju už od malička kompenzujú jedlom.
Strava je pre nich akousi odmenou. Keď sa najedia, do tela sa začnú vyplavovať endorfíny – vnútorné opioidy, ktoré pomáhajú dosiahnuť pocit bezpečia. Ten príde, ale len na chvíľu. Tak sa opäť najedia, až sa z jedla stane závislosť.

Aké emócie najčastejšie prežíva obézny človek? Pocit porazenosti, zlyhávania, zahanbenia, bezmocnosti, osamelosti, ale aj hnevu na seba a na druhých. Na seba preto, lebo si nevie s obezitou poradiť, na okolie preto, lebo mu nadváhu vyčíta.

Je obezita teda o slabej vôli? Nie, aj keď na vôli je dobré pracovať v zmysle zdravého stravovania, výživy a diéty. Ale samostatne toto nefunguje. Možno sa podarí krátkodobo zhodiť zopár kilogramov, ale dlhodobo to nie je účinné. U obézneho pracujú mechanizmy, na ktorých prekonanie bežná vôľa nestačí. Obézny človek sa menej hýbe a pri nadmernom vyplavovaní kortizolu má tendenciu konzumovať kalorickejšiu stravu a celkovo jedáva viac.  

Niekedy však ľudia ani nejedia mnoho potravy, ale ich telo je nastavené tak, že priberá. Ako je to možné? Môžu za to napríklad poruchy spánku. Zmeny v spánkovom rytme vplývajú na hormonálnu reguláciu, a teda narušenie pocitov sýtosti. Zvyšuje sa vyplavovanie hormónu sýtosti, ale zasa nefunguje spätná väzba, čiže sýtosť sa nedostavuje. Stúpa aj tvorba inzulínu, ale bunky naň nereagujú, vzniká rezistencia a riziko diabetu...  

Samotné programy na chudnutie sú pri znižovaní hmotnosti dôležité, ale nestačia. Vhodné je súbežne absolvovať aj psychoterapiu, aby bol efekt dlhodobejší. Dajú sa hľadať aj spúšťače prejedenia a tie sú často ukryté práve vo vzťahoch. Po terapii sa človek naučí rozpoznávať, kedy viac siaha po jedle. Často pomáha, že namiesto jedla vyhľadá niekoho druhého. Funguje aj hypnóza, autogénny tréning so špeciálne upravenou formulkou, ktorá oslovuje pocit sýtosti – napríklad „som príjemne sýta“.  

Je to beh na dlhú trať a môže trvať aj roky. Pomáha nestanoviť si za cieľ samotné chudnutie, ale skôr lepšie porozumieť sebe. Po tom, ako spracujete boľavé zážitky, ktoré môžu stáť za zvýšeným konzumovaním jedla, to ide samo.

Zdroj: zdravie.pluska.sk