Spomínate si na legendárneho Hujera? Toto ste o ňom netušili

Kuriózne je, že hercovi sa počas kariéry ušla z celkového počtu 129 filmových a televíznych rolí iba jedna jediná hlavná – aj to na Slovensku. Dal mu ju v roku 1969 režisér Dušan Hanák vo svojom filme 322.

Václav Lohniský sa narodil 5. novembra 1920 v Holiciach, ale časť detstva prežil v Úpici, kde aj zmaturoval. Jeho matka si veľmi priala, aby sa stal kňazom. Poslúchol ju a nastúpil do Bohosloveckého seminára v Hradci Králové. Po dvoch ročníkoch ho však vyhodili, vraj pre ľavicové zmýšľanie. Pritom on iba podľahol zvodnému vábeniu divadelnej múzy.

Na dramatickom oddelení Štátneho konzervatória v Prahe skončil v roku 1946 odbor herectvo, o dva roky neskôr aj réžiu. Krátko prešiel tromi pražskými scénami, ale najviac ho ovplyvnili sezóny v Štátnom divadle Ostrava a v Krajskom oblastnom divadle v Plzni, kde dokonca režíroval aj operu. Zlom nastal, až keď Lohniský zakotvil v Divadle S. K. Neumanna v Prahe-Libni (dnešnom Divadle pod Palmovkou). Málokto vie, že Lohniský bol spolurežisérom prvej hudobnej komédie J. Suchého a J. Šlitra Člověk z půdy, ktorú novozaložené Divadlo Semafor uviedlo 30. októbra 1959.

Ak bol Lohniský vo filme majstrom vedľajších rolí, pripomeňme si aspoň niektoré – docent Chocholoušek v komédii Jáchyme, hoď ho do stroje!, Smrťák v rozprávke Dařbuján a Pandrhola, inkvizičný mních v dráme Kladivo na čarodějnice, hrobár Jaroš v psychologickom filme Dým bramborovej natě, kolaborantský profesor v okupačnej dráme Vyšší princíp či šplhúň Viktor Hujer v komédii Marečku, podejte mi pero! Z toho je zrejmé, že išlo najmä o záporné postavy. Predurčoval ho na ne aj jeho zjav – vyziabnutá postava s vysokým čelom, tvrdo zovreté ústa, démonický pohľad pichľavých očí. Ideálny typ na zloduchov a intrigánov.

Vo filme sa hercovi darilo, bol rok, keď sa jeho meno objavilo v titulkoch až osemkrát. K tomu prirátajme roly a réžie v divadlách, réžií bolo dovedna 105, z toho niektoré aj v Poľsku. Nečudo, že z prepracovanosti dostal Lohniský dva infarkty a ten tretí naňho neodvratne striehol. V 60. rokoch hral aj vo filmoch Všichni dobří rodáci, Panenství a kriminál, Vysoká zeď, Kdyby tisíc klarinetů či Hanákova snímka 322. V 70. rokoch sa okrem Jáchyma a Marečka objavil vo filmoch Páni kluci, Honza málem králem, Adéla ještě nevečeřela, Lásky medzi kapkami deště či v seriáloch 30 prípadov majora Zemana a Chalupári.

Václav Lohniský patrí medzi tých českých hercov, ktorí zomreli priamo na pľaci, on konkrétne pri nakrúcaní filmu pre deti Krakonoš a lyžníci. Svedkom jeho skonu 18. februára 1980 v Jilemnici v Krkonošiach bol režisér Zdeněk Troška, ktorý vtedy robil asistenta réžie Věre Plívovej-Šimkovej. Vraj si s hercom pri natáčaní „padli do noty“, dokonca mu navrhol, že ho obsadí do svojho pripravovaného filmu. Nikto netušil, že nablízku sa zakráda zubatá.

Mali nakrúcať scénu, ako sa Lohniský na lyžiach spúšťa do údolia. Troška o tom dni neskôr povedal: „Šli sme spolu na vrchol, on si niesol lyže a ja som sa snažil spojazdniť nefunkčnú vysielačku. Ešte som mu hovoril, nech na mňa počká, že mu lyže vezmem. Preskakoval som očami z vysielačky na cestu a zrazu vidím, ako si pán Lohniský ľahol do snehu. Vravím mu, že to nie je vhodné miesto na odpočinok, ale hneď som vedel, že niečo nie je v poriadku. Pretočili sa mu beľmá. Lekári povedali, že by mu už nebolo pomoci, ani keby bol s nami na kopci zdravotník.“ Václav Lohnický nemal šancu. V poradí tretí infarkt bol taký masívny, že bol na mieste mŕtvy. Trošku ten desivý zážitok tak zobral, že odvtedy všetky svoje filmy nakrúca v lete. A práve to je vraj tajomstvo ich úspechu.

Václav Lohniský sa oženil s dcérou hudobného skladateľa Jiráka, jeho manželka Zora (1923 – 2008) bola herečka, podobne aj ich jediná dcéra Michaela Lohniská (76), ktorá bola dokonca riaditeľkou Divadla F. X. Šaldu v Liberci. Tá spomínala v médiách na otca slovami: „Nevedel sa dočkať dôchodku. Hovorieval, že bude cestovať po celej republike a v divadlách režírovať Moliera.“ A na inom mieste: „Mama o ňom hovorila ako o bájkarovi. Ako prežíval veci nevedela a ja už vôbec nie. Bol ako tajomný hrad v Karpatoch.“