Bludičky, poludnice, rusalky. V akých DUCHOV verili naši predkovia?

Slovania si v čase sviatkov uctievali zosnulých predkov a zvykli im symbolicky prestierať aj pri stole. Rovnako sa však pred zlými duchmi (škriatkami, vlkolakmi, vílami, čertami, démonmi) chránili – strašili ich maskami a zaháňali cesnakom, ohňami či hlučnými veselicami...

V našich končinách sa pohanské rituály zameriavali najmä na podporu plodnosti a hospodárstva. Veľká časť praktík mala zabezpečovať ochranu pred chorobami, divokou zverou a zlými čarami. Rodinná mágia vrcholila pri narodení, svadbe a smrti.

Dôvernými prostriedkami boli zaklínadlá a amulety – napríklad bronzové Perúnove sekery, prívesky z nitiek s kúzelnými objektmi či nosené časti zvieracieho tela. Významná bola aj sexuálna mágia, v ktorej bol dôležitý kontakt so žiadanou osobou.

Čarovalo sa aj s časťami tela (vlasmi, nechtami), telesnými tekutinami či s osobnými predmetmi. Podobne fungovala aj čierna alebo záškodnícka mágia.

Okrem božstiev Slovania žijúci na našom území veľký význam prikladali najmä nižším nadprirodzeným bytostiam spojeným s prírodou a domácnosťou. Tie boli väčšinou spolovice užitočné a spolovice škodlivé.

Kopce, hory a jazerá boli kultovými miestami, ktorých útroby a dná obývali nielen božstvá, ale aj lesní a vodní duchovia a víly, ovládajúci prírodné živly a strážiaci nerastné bohatstvo Zeme.

Väčšinou boli ženského rodu v podobe víl a rusaliek – mladých a krásnych, s dlhými vlasmi, ktoré vedeli uhrančivo spievať  a tancovať. Medzi ich čarovné schopnosti patrili premeny na zvieratá a liečiteľstvo.

Vo vzťahu k ľuďom aj ony boli dvojpólové – plné lásky a vitality, ale aj pomsty, hriechu a nabádavosti. Verilo sa, že najmä rusalky boli prepojené s dušami nepokrstených detí, utopených dievčat či samovrahov. Ich náprotivkom bol vodník.

Okrem bohov (Svarog, Svarožič) si slovanské národy s týmto živlom spájali aj nižšie bytosti podobné hadom či salamandrám.

Známymi ohnivými figúrkami boli aj kurací mužík nazývaný zmok či rarášok, ktorý domácim pomáhal, ale nedalo sa ho zbaviť, draci, vták Ohnivák alebo bludičky – duše mŕtvych zvádzajúce z cesty pútnikov.

Vzdušné bytosti ako mráz, meluzína, oblačné víly, baba Jaga a jej dračí synovia boli zväčša divoké a nie priamo škodlivé. Prívesky roľničiek mali pred nimi ochranný  a upozorňujúci charakter.

Dôležitú úlohu mali bytosti spojené s určitou časťou dňa či obdobím. Poludnie  a polnoc boli hodinou zlých duchov ako poludnice či polnočnice. Slovenské poňatie osudu sa zrejme menilo časom  a cudzorodými vplyvmi.

S prozreteľnosťou  a budúcnosťou boli spájané najmä sudičky, väčšinou v počte troch a v podobe starien alebo krásnych žien.

Opisovali ich ako škriatkov, mladých chlapcov alebo starcov (deduško domovoj) starajúcich sa o blaho domácnosti, no občas aj ľstivých a zákerných. Prisudzovali im miesto pri peci či v stodole.

Temné duše predčasne zosnulých, zavraždených, samovrahov, nepokrstených či čarodejníkov vystupujúce zo záhrobia sa spodobňovali do tieňov, upírov a strašidiel. Okrem toho, že vydávali pazvuky a presúvali veci v dome (ako poltergeist), ľuďom mali prinášať aj nočné mory a piť im krv.

Aj kult rastlín, najmä stromov, bol spätý s pomyselnými nadprirodzenými bytosťami, ktoré ich obývali. Najväčšiu magickú silu mal DUB, ORECH a LIPA.

Zo zvierat bol dôležitý KÔŇ, DIVIAK a KOHÚT, ich časti tiel naši predkovia aj okultne pochovávali. Tunajšie ľudové tradície uctievali aj hady a psy, a, naopak,  znevažovali mačky a kozy. Z lesných zvierat sa vzhliadalo k MEDVEĎOM, VLKOM a JELEŇOM a za ochranné rastliny boli považované CESNAK, ŽIHĽAVA či BODLIAK, z nerastov SOĽ.

Slovo slnovrat alebo ,solstícium‘ v latinčine znamená ,zastavenie Slnka‘. Z pohľadu Zeme sa totiž Slnko vtedy „hýbe najmenej“ – opíše najkratší úsek, začiatkom leta zase najväčší. Zimný slnovrat napríklad v slovanských či škandinávskych tradíciách znázorňovala svastika – talizman otáčajúceho sa kríža/kolovratu, ktorý neskôr zneužili nacisti ako propagandistický symbol hákového kríža.