Aj keď cvičí a málo je, stále priberá. Celeste Buckingham odhalila dôvod jej kíl!

Zrazu dostala odpoveď, prečo priberá, hoci sa denne veľa hýbe, cvičí a dodržiava jedálny lístok. Na komentáre, že jej postava nevyzerá primerane k veku, už nereaguje.

Veľmi intímny rozhovor poskytla týždenníku PLUS 7 DNÍ speváčka CELESTE BUCKING­HAM (28), rozprávala sa s ňou GRÉTA KLIMKOVSKÁ.

Pôvodný plán bol, že s rodičmi budem len počas pandémie. Lenže oni nežili v nejakej dedine na vidieku, ale na Madeire. Počas pár mesiacov som sa do toho miesta zamilovala a pochopila som, že moja duša a telo si žiadajú veľkú zmenu. Nie všetci to možno pochopia, ale asi som vyhorela. Možno sa aj niektorí zasmejú, ako môžem vyhorieť v takom mladom veku. No dá sa to.

Spievať a pracovať som začala v šestnástich rokoch, čo je príliš skoro. Je to skoro na všetko. Desať rokov intenzívnej práce, predtým hektické detstvo plné cestovania… Proste som zistila, že som fakt vyčerpaná a moje fyzické a psychické zdravie naberajú nesprávny smer.

Neviem, či je slovo utiekla správne. No platí, že som spoznala iný svet, kde ma nikto nepozná, nesúdi a neočakáva odo mňa isté veci. Na Madeire som konečne uvoľnená, autentickejšia Ce­leste. Aby to čitatelia a fanúškovia pochopili a neurazili sa, poviem krátku príhodu. So svojím veľmi dobrým kamarátom som bola v prírode na Slovensku, kde sme sa dlho rozprávali. Potom sme sa presunuli do reštaurácie a on mi zrazu hovorí, že ako sa otvorili dvere, zmenila sa mi tvár. Že už to nie som ja, ale nahodila som „face“ Celeste, ktorú fanúšikovia poznajú.

Nikdy som si neuvedomovala, že pred verejnosťou vytváram nejaký status a pritom som iná. Okolie od vás očakáva výkon, čo je v poriadku, ale aj postoj, že ste úplne nad vecou a silná žena. No nie je to tak. Aj ja trpím, aj ja mám zlé dni, aj ja sa bojím. Nie som silná žena vždy a všade. Teraz sa otváram všetkým, čo to čítajú, že áno, som Ce­leste, o ktorej si možno všetci myslia, že má všetko v mladom veku a nemá sa na čo sťažovať, ale nie je to pravda. Aj ja som len krehký človek. Z toho všetkého som začala dostávať úzkosti a panické ataky. Bolo strašné naučiť sa s tou­to chorobou žiť. Ale hovorím o tom nahlas, aby sa niekto, kto cíti niečo podobné, necítil divne a opustene.

Nikdy by som nepovedala, že sa mi niečo podobné stane. Normálne som mala pocit, že sa ma ni­kto nesmie dotknúť, že okolo mňa nemôže byť žiaden dav. Som dotykový človek, ktorý sa rád objíma a vybozkáva s ľuďmi, ale zrazu mi tieto prejavy prekážali. Moja sestra študuje psychológiu v zahraničí, a keď sa mi to začalo diať, upozornila ma, čo ma ešte čaká. Keď som jej zavolala, že sedím len tak na gauči a zrazu sa potím, točí sa mi hlava a mám strach, no ani neviem z čoho, povedala mi: „Áno, Celeste, toto sú úzkosti a panická porucha. A bude sa ti to diať čoraz častejšie.“

Počas koronavírusu som si našla terapeutku a absolvovala som online sedenia. Plus som brala lieky. Nikdy nezabudnem, ako sa mi to stalo prvýkrát na gauči. Bol to odporný pocit, lebo telo a myseľ kričia, že som v nebezpečenstve, a pritom sa nič nedeje. Proste podvedomý, vymyslený strach. Moja terapeutka ma naučila, ako začať ľúbiť nielen svoju dušu, ale aj telo. Za to som jej veľmi vďačná. Roky som čelila tomu, že kamaráti, frajeri či obyčajní ľudia, proste všetci riešili moje kilá. Bolo to šialené. Teraz som si všetko v hlave upratala.

Vyzerám, ako vyzerám, vážim toľko, koľko vážim. V minulosti som sa veľmi trápila, že ma ľudia posudzujú a prirovnávajú k iným ženám. Dnes tvrdím, že som ni­kdy nikomu nedala právo, aby ma hodnotil a diktoval mi, ako by som mala vyzerať. Nech všetci prídu za mnou, zaklopú mi na dvere a vypýtajú si môj súhlas, či majú právo rozhodovať o mojom tele. Navyše si veľa ľudí myslí, vidím to v komentároch, že Ce­leste so sebou nič nerobí a nedáva si pozor na postavu. To vôbec nie je pravda. Hýbem sa, cvičím, pripravujem si stravu, ale mám diagnostikovanú chorobu, ktorá velí mojím kilám. To sa nesťažujem, už som sa s tým zmierila.

Nie je to čerstvé, ale nemala som dôvod o tom hovoriť. Potrebovala som tento fakt prijať. Nie som jediná na svete, ktorá má túto chorobu, no je len nízke percento žien, ktoré tým trpia. Diagnostikovali mi syndróm polycystických ovárií. Ide o ochorenie vaječníkov, ktoré mi zistili v dvadsiatich dvoch rokoch. Moje telo nedostatočne spracúva kalórie, a preto mi váha veľmi kolíše. Sú ženy, ktoré veľmi priberú, iné, naopak, veľmi schudnú. Ja som ten prvý prípad, ale úprimne vravím, už mi to nevadí. Stále si hovorím, že najdôležitejšie je byť vďačný za telo, pretože práve ono nás bude nosiť celý život. Od narodenia až po smrť.

Bohužiaľ, má. Neplodnosť. Veľmi veľa žien s týmto syndrómom sa trápi, pretože sa nestanú matkami. Aj mňa to zasiahlo, keď mi to povedali. Ženy tesne po tridsiatke rozmýšľajú, či ľahko otehotnejú, lebo s pribúdajúcim vekom to vraj ide ťažšie. No my s našou diagnózou to máme oveľa ťažšie. Je mizivá šanca, že raz budeme mať deti. Tento fakt som prijala a učím sa s ním pracovať.

Nie je to ľahké, ale vravím si, že keby som ich nemala, nebola by som prvá ani posledná. Len spoločnosť je nastavená tak, že všetky musíme byť matkami. V skutočnosti to tak nemusí byť. Ak sa ma niekto začne pýtať na deti a poznamená, že mi čoskoro začnú tikať hodinky, už na to nereagujem. Naopak, skôr sa zamýšľam nad tým, či deti chcem ozaj mať.