Anton Srholec: Ako sa pomáha ľuďom v núdzi?

Za dvadsaťdva rokov existencie ubytovne pre bezdomovcov Resoty prešlo jej zakladateľovi, kňazovi Antonovi Srholcovi cez ruky okolo 800 mužov. Starci, postihnutí, invalidi, bývalí žobráci, väzni, chlapci z detských domovov, aj neprispôsobiví, ktorí tam našli dočasný domov.

Za neúspešnú emigráciu si odsedel vo väzení desať rokov, z toho väčšinu strávil v uránových baniach v Jáchymove. O utrpení, tlaku spoločnosti, o bezdomovcoch a pomoci chudobným vie veľa. Slzy nad nimi vraj neroní. Postarať sa o nich však treba...

Ľudia zvyknú hovoriť, že starostlivosť o chorých, bezdomovcov či o ľudí v sociálnej núdzi, je záležitosť buď záchranky, alebo kňazov a rádových sestier. Majú pomáhať hlavne tí, ktorí to majú takpovediac v popise práce?
- Je rozdiel medzi profesionálnou starostlivosťou a takou, ktorá patrí ku kultúre života. Matka sa stará o svoje dieťa, ani o tom nerozpráva. Dobrá žena sa postará o svojho muža. Je to všeobecná starostlivosť, ktorá patrí do kultúry našich vzťahov. Aj tam máme veľké rezervy. Ak pre rozličné dôvody opatera najbližších zlyhá, potom je potrebná tá profesionálna. Problém sa ale nevyrieši tým, že dáme človeku almužnu, jedlo a pošleme kadeľahšie.

Napriek celospoločenským problémom s bezdomovcami, snaha pomôcť im je stále skôr záležitosť pár nadšencov so srdcom na správnom mieste.
- Starostlivosť o bezdomovcov potrebuje dnes špeciálnych ľudí. Aj naše telo je zverené do rúk odborníkom, lekárom, špecialistom na rozličné choroby. A bezdomovectvo je sociálna choroba marginalizovaných ľudí, a naň ešte nemáme odborníkov. Áno, robí to mnoho nadšencov, alebo ľudia dojatí ich biedou a stupňom vyčlenenia zo spoločnosti. Pomáhajú ako vedia.

Mávate vo vašej ubytovni aj kázne? O čom kážete bezdomovcom? Sú to iné rady a odporúčania, ako pre bežného veriaceho?
- Nie, toto nie je náboženská ubytovňa, rešpektujeme názor, minulosť aj vieru. Boli tu už židia, kresťania, mohamedáni alebo ateisti. Na vieru sa nepýtame. Čo sledujeme, je kultúra života. Aby človek zapadol do komunity, prijal naše služby a nebol rušivý. Náboženstvo je aj umenie vychádzať s ostatnými ľuďmi, podeliť sa, byť priateľský, postarať sa o seba a vrátiť sa do spoločnosti. Je to vyšší stupeň komunikácie, ktorý nikomu neprikazujeme. Kto na to má, ide do kostola. Náboženstvo nepresadzujeme, aby sme dali priestor, rovnakú štartovaciu čiaru pre všetkých.

Chodia k vám bezdomovci aspoň na spovede? Trápi ich rodina, ktorá sa o nich nepostarala alebo choroby, či dokonca politika?
- Ani spovede tu nie sú. Zisťujeme skôr, čo má človek za sebou, čo si prežil, čo od života ešte chce. Spoveď ani nie je prvoradá náboženská činnosť. Je to vec dôvery. Keď si získame u týchto ľudí dôveru, prerozprávajú nám čím boli, naučia sa pokojne rozprávať aj o veciach, ktoré boli v ich živote negatívne. Vyžadujeme však, aby priznali stupeň alkoholizmu.

Hovoríme o ľuďoch bez materiálneho zabezpečenia. Predpokladá sa, že budú snívať o bohatstve.
- Čo obdivujem je, že práve o bohatstve nesnívajú. Väčšina z nich už neverí, ale ani netúži byť bohatá, chcú mať len trochu tepla a niekoho, kto ich eviduje, kto ich berie vážne takých, akí sú. Bojuje sa tu o holé prežitie, aby sme prežili v podmienkach, ktoré sú ešte ľudské. Naše zariadenie nie je hotel, je to chudobné prostredie, ale takto chudobných ľudí žije na Slovensku možno 50 percent. Našich ľudí učíme komunikovať, aby sa nikto nezatvoril sám do seba.

Sám ste prežili za socializmu dlhé roky bez domova v kláštoroch, vo väzení. Je to oveľa ťažší osud, aký majú bezdomovci, ktorí nemusia fyzicky pracovať, nie sú prenasledovaní, mučení a na uliciach sa cítia bezpečne.
- Žijeme v úplne zmenenej dobe. Ja som mal veľmi ťažkú mladosť, ale nerobím si z toho zásluhy, lebo nás boli na Slovensku státisíce trpiacich, prenasledovaných a diskriminovaných ľudí. Dnes žijeme v dobe veľkého blahobytu, o ktorom sme ani nesnívali. Srdce mi krváca, keď pozriem do kontajnera, kde je vyhodený chlieb. U nás majú bezdomovci teplé jedlo, celé leto na dvore ovocie alebo zeleninu, otvorenú kuchyňu, uvaria si čo chcú.

Takéto ubytovanie väzni ani nikdy nemali, to by bol prepych, aby mali dvaja na izbe televízor a chladničku. Dôležité je, aby bezdomovci dostali základné potreby. Ak ich nemajú, umierajú, čo je nedôstojné, ale je to obraz dnešnej doby. Rozdiely medzi bohatými a chudobnými musíme zmierňovať, ale nie tak, že bohatým budeme brať, ale chudobných budeme dvíhať, aby boli normálni ľudia.

Boli aj za komunistov bezdomovci? Ako sa s nimi zaobchádzalo?
- Boli vždy, je to všeľudský fenomén, že sa niektorí ľudia dostanú na okraj spoločnosti. V socializme riešili tento problém tak, že pre alkoholikov, či málo talentovaných našli osobitnú prácu. Ja som pracoval s takýmito ľuďmi v cementárni. Mohli si aj vypiť, bývali v rozličných robotníckych hoteloch aj desiati v jednej izbe. Spoločnosť to kryla tým, že každý musel byť zamestnaný, nepozerali sa na to, či vytvára hodnoty. Bral plat, ktorý prepil a prefajčil. Dnes, keď už sme náročnejší na kvalitu odovzdaného výkonu, títo ľudia totálne prepadajú, a nielen starí, ale aj mladí, ktorí sa nenaučili pracovať.

Mnohí žijú v presvedčení, že bezdomovec je človek, ktorý okrem domova nemá ani žiadne peniaze. Faktom je, že väčšina dostáva slušné dôchodky, dokonca aj pracujú. Kde je potom problém?
- Bezdomovci sú väčšinou moja generácia. Za socializmu pracovali. Majú 60 rokov a nejaký dôchodok. Rozpadne sa im rodina, deti ich ťažko znášajú a pošlú preč. Niektorí sú zase neznášanliví, chcú byť slobodní ako vtáci. Isté percento ľudí sa ťažko vtesná do dnešných, umelých a moderných štruktúr. Ako slobodní, žijú v lete bez pravidelnej sprchy, jedla a práčky. V zime však už človek potrebuje niečo viac, tak sa aj k nám bezdomovci vracajú.

Medzi bezdomovcami nie sú skoro žiadne ženy. Ako to robia?
- Žien je v skupine bezdomovcov skutočne málo, sú starostlivejšie. Ako o seba, aj o svoje deti. Vedia sa urobiť užitočnými, zoberú akúkoľvek prácu, a tým sa držia u detí a príbuzných. Chlapi sú rozmaznaní ženami, ktoré okolo nich chodili. Keď žena umrie, chlap je zrazu ako bezruký.

Môže sa z bezdomovca stať aj celkom úspešný človek? Zažili ste to?
- Mladí ľudia majú ešte v sebe túžbu, aby zo svojho života niečo vytĺkli. V modernom svete je to ťažké, bez základného vzdelania. A pomocných robotníkov na manuálne práce je treba stále menej. Stále však tvrdím, že na Slovensku a hlavne v Bratislave, keď sa niekomu chce robiť, prácu si nájde. Od nás chodia viacerí chlapi strážiť objekty, alebo vykladajú tovar vo veľkoskladoch. Dokonca si pri tomto zamestnaní nájdu aj primerané ubytovanie. Máme chlapov, ktorí si našli aj priateľku s domom a nasťahovali sa k nej.

Vyskytuje sa aj medzi bezdomovcami kriminalita? Stávajú sa z nich zlodeji?
Kto má troška viac peňazí, trváme na tom, že ich dá k nám, my mu ich postrážime. Keby sa mu niečo stratilo, aby toho nebolo veľa. Neklamať, nekradnúť a nepodvádzať sú hlavné kritéria, prečo u nás môže bezdomovec bývať. A keď sa nejaký zlodejík nájde, tak sa s ním porozprávame a buď príjme túto našu filozofiu a spôsob správania, alebo ho musíme poslať preč.

Prichádza zima, životu nebezpečné obdobie pre bezdomovcov na ulici. Každý rok počúvame o zamrznutých obetiach. Aká je vaša rada pre ľudí, ktorí by sa chceli o bezdomovca postarať. Čo majú urobiť?
- Neroním veľké slzy nad tými, čo mrznú na ulici. Každé zvieratko vie už ráno, kde bude večer spať. V Bratislave je už aspoň desiatka zariadení, kde sa dá prihlásiť, kde dostanú raňajky, kľúče a kam sa môžu kedykoľvek vrátiť.

Sú zariadenia, ktoré za 50 centov alebo euro nechajú ľudí prespať. Keď však prídu opití, a potom by chceli, aby sa o nich niekto staral a ošetroval, do vatičky uložil, je to rozmaznávanie. Som za to, aby sme bezdomovcov vychovávali k istej zodpovednosti najprv za seba. Povaľovať sa po ulici, špiniť a kontaminovať prostredie je zločin proti spoločnosti. Som za to, aby sa aj bezdomovci sa správali ako ľudia, ako doma vychované zvieratká.

Autor: Biba