Bubán prezradil TAJOMSTVO: O tomto tehotenstve nikto nevedel!

Prečo ste sa rozhodli pre profesiu hlásateľa? 

Od malička som bol tak trochu komediant a nemal som ani strach z verejných vystúpení. Recitovanie, spev, ochotnícke divadlo… A tak bolo len prirodzené, že som využil možnosť v roku 1981 zúčastniť sa konkurzu a dopadol som úspešne. Potom až do zrušenia tejto profesie som 21 rokov robil hlásateľa a moderátora v Slovenskej televízii. 

Ako si spomínate na svoje prvé vysielanie? 

Bolo to 26.novembra 1982, dopoludňajšie vysielanie. Samozrejme som mal v sebe aj patričné napätie, ale v hlásateľni som bol sám a na diaľku z réžie mi posielala energiu Adka Straková, ktorá ma mala na starosti v rámci výučby na túto profesiu a starala sa o mňa. Verím, že bola a aj je so mnou spokojná. A dokonca sme obaja aj blíženci. 

Aká vaša osobná vlastnosť sa ukázala byť najdôležitejšia pre túto prácu? 

Dobrá pamäť, lebo sme išli všetky zahlásenia a prehľady programov bez čítačky. To som bol vytrénovaný z medicíny. Potom usilovnosť na sebe pracovať a tiež pokora, lebo ja som tam nebol preto, aby som sa predvádzal, ale hlavne pre divákov, aby som im pomohol vyčariť pri obrazovke príjemné chvíle pri programoch STV. Najmä v sviatočných dňoch a dňoch víkendu. 

Koľko času ste trávili v maskérni? Aj sa tam klebetilo? 

Pretože sme boli mladí a veselí, dlho sme v maskérni netrávili čas, ale s pribúdajúcim vekom sa to predlžovalo. (smiech) Maskérňa bola aj naším útočiskom. Maskérky boli super baby a samozrejme sme sa dozvedeli medzi prvými aj novinky zo sveta kultúry… vtedy ešte nebol showbiznis. (smiech)

Aké pocity ste mali pri svojom poslednom vysielaní na tomto poste? 

Ani som nevedel, že mám za sebou poslednú službu. Nový riaditeľ zo dňa na deň znižovaním stavov v STV zrušil pozíciu hlásateľov. Smutné bolo iba to, že za odpracovaných 21 rokov vám nikto nepodal ani ruku a o zrušení som sa skôr dozvedel z tlače ako od nadriadených. Ale zasa som to prežil. Veď som mal naďalej prácu lekára a okrem toho, hneď ma kontaktovala Markíza a tam som potom tri roky robil popoludňajšiu krásnu reláciu Doma s Markízou, na ktorú rád spomínam vďaka množstvu ľudí, ktorí boli mojimi hosťami. 

Akú spomienku z hlásateľských čias by ste označili za najkrajšiu? 

Samotnú prácu hlásateľa a moderátora a vďaka tomu stretávanie sa s množstvom profesionálov v televíznom prostredí, tiež hercov, spevákov, moderátorov a potom vďaka popularite aj stovky vďačných divákov, ktorí ma doteraz pozdravujú na ulici, lebo z obrazovky som stále nezmizol, nakoľko som teraz pomerne častým hosťom v zábavných reláciách. Takže som stále veselý a šťastný. Aj keď už na dôchodku. (smiech)

Aký pocit vo vás vyvolala pozvánka na stretnutie po 20 rokoch? 

Každé stretnutie s ľuďmi, ktorých si vážite a máte ich neskutočne radi, je sviatkom. My máme sviatok a udalosť z každého spoločného stretnutia. A je to na nás aj vidieť! 

Aké boli vianočné služby? 

Vianočné služby mali úplne inú neopakovateľnú atmosféru ako ostatné dni v roku. Boli síce dopredu nahraté v štúdiu, ale ako rezerva sme tam sedeli v tom istom oblečení, keby niečo… Ja mám krásnu spomienku na spoločnú službu na Štedrý večer so Soničkou Müllerovou. Nikto netušil, že sme vtedy hlásili už traja, lebo Sonička mala pod srdcom malého Filipa a skoro nikto to vtedy ešte nevedel. 

 Čo u vás na Vianoce nemôže chýbať? 

Spoločné stretnutie s milovanými ľuďmi, láska a pokoj duše. A samozrejme večná túžba byť zdravý. 

Máte nejakú zaujímavú tradíciu? 

Vďaka tradícii a výchove našej drahej mamičky nesmie chýbať polnočná omša.